* Filozofia
o Teória
o Regulácie
o Čakry
o Ayurvéda
* Články
* Védy online
* Citáty
* Videá
o Vesmír a miesta
o Vegetariánstvo a zdravie
o Kresťanstvo
o Prednášky
+ Śríla Prabhupáda
# I. časť
# II. časť
# III. časť
# IV. časť
# V. časť
* Shop
* Kde nás nájdete?
* Napíšte nám
Reinkarnácia
Smrť a umieranie
Smrť a umieranie
Proces umierania na základe popisov Védskych textov a svedectiev…
*Proces zomierania*
*Otázka: Čo sa deje a v akom poradí, keď duša opúšťa ľudské telo?*
*Odpoveď:* Neexistuje jeden presný spôsob pre všetkých. To, ako a kedy
osoba opúšťa svoje telo a kam pôjde, závisí hlavne od jej guny
a karmy
(spolu so zásahmi ostatných ľudí
prostredníctvom požehnaní, modlitieb, obradov, ap.)
*Z rozprávania zomierajúcich a nemocničného personálu spojeného
s popismi Védskych zdrojov (hlavne Védanta sútry, Bhagavad-gíty
, Purán) dochádza k tomuto:*
Niekoľko dní/hodín pred smrťou osoba vstúpi do terminálnej fázy. Tá má
často podobu terminálneho nekľudu (lekársky termín, viz nižšie). Vidí
svojich mŕtvych predkov a konkrétne /ativáhika/ (sprevádzajúcich)
/dévov/ a môže s nimi komunikovať.
Jeho fyzickételo postupne chladne
začínajúc končatinami. To spôsobuje oddeľovanie prány a subtílnych
zmyslov, súčasti subtílneho tela, od fyzického tela. (Čhandógja Upanišad
8.12.2-3, Védanta sútra 2.4.7-8, SB 4.28.23)
Odchod samotný prebieha skrz rôzne telesné otvory, podľa karmy a miesta,
kam odchádza.
*“Ti, kdo se nacházejí na úrovni kvality dobra, spějí k vyšším planetám;
ti, kdo jsou ovlivněni kvalitou vášně, žijí na planetách na úrovni Země,
a ti, kdo podléhají odporné kvalitě nevědomosti, klesají do pekelných
světů.”*
*Bhagavad-gíta 14.18*
*“Tí, ktorí uctievajú polobohov, sa narodia medzi polobohmi; tí, ktorí
uctievajú predkov, pôjdu k predkom; tí, ktorí uctievajú duchov, sa
narodia medzi takýmito bytosťami a tí, ktorí uctievajú Mňa, budú žiť so
Mnou.” *
*Bhagavad-gíta 9.25*
*Terminálny nepokoj:*
Pokiaľ je umierajúci človek bezbožný a hriešny, objaví sa pri jeho
smrteľnej posteli v roli *ativáhika dévov *poslovia Jamarádža zvaní
Jamadútovia. Sú to hrôzu naháňajúce, divoko a strašlivo vyzerajúce osoby
so zakrivenými rysmi, čiernou pleťou a ohnivými zježenými vlasmi farby
medi, a dotyčnú osobu pomocou subtílnych (jemnohmotných) povrazov
a reťazí násilne vytiahnu z jeho tela. Táto scéna umierajúceho človeka
veľmi vydesí. Jamadútovia potom zbalia dušu pokrytú len subtílnym telom
z mysli, inteligencie a falošného ega do obalu, v ktorom ho zoberú
k súdu do Jamarádžovho sídla. Vlečú ju ďaleko po rozpálených
vyprahnutých piesočných plochách, pričom ju napadajú rôzni ďalší
tvorovia a hryzú ju psi. Na tejto ceste príšerne trpí a túži, aby to už
skončilo. Celý tento proces je na jemnohmotnej úrovni, teda na úrovni
mysle a inteligencie, dá sa to prirovnať k snovému zážitku.
Garuda Purana 2.2.8 uvádza, že tí, ktorí spáchajú samovraždu (a obecne
zomrú násilnou smrťou), sa stanú duchmi .
Keď to však skončí, je predvolaný pred Jamarádža, neľútostného poloboha
(déva), ktorý vládne smrti a trestá hriešnych. Je donútený prijať
utrpenie na mieste, ktoré zodpovedá jeho hriechom, v jednom z pekiel
v najnižšej úrovni vesmíru, priamo nad oceánom /Garbhódaka/. V tejto
pekelnej oblasti zvanej /Naraka/ je zhruba 27 jemnohmotných pekelných miest.
Napríklad osoba, ktorá sa podieľala na vraždení a pojedaní nevinných
zvierat, sa dostane do /Krimibhĺdžany/, kde bude žiť ako červ, ktorý
žerie chvost ďalšieho červa, zatiaľ čo tento červ požiera chvost jemu.
Takých pekiel, ktoré odpovedajú spáchaným hriechom, existuje mnoho. Ich
úplný popis možno nájsť v posledných kapitolách 5. spevu Šrímad Bhágavatamu.
Po takýchto intenzívnych a strašidelných formách utrpenia je živá bytosť
znovu vrhnutá do nižších životných druhov, ktoré odpovedajú jej hriešnym
túžbam v jej ľudskom živote. Táto jemnohmotná skúsenosť ubije vedomie
živej bytosti do takej miery, že nemá problém v nasledujúcej inkarnácii
prijať telo nižšieho telesného druhu.
Ľudia, ktorí nie sú tak hriešni, môžu očakávať kľudnejší odchod z tela.
Pri zomieraní je za okamžik smrti označovaná chvíľa, kedy duchovná duša
opustí hrubohmotné telo. V tú dobu duša,
pokrytá subtílnym telom z mysli, inteligencie a falošného ega, odchádza
z tela. Jemnohmotné telo v rámci tohto materiálneho sveta s dušou
cestuje stále, nech ide kamkoľvek, a preto je živej bytosti počas
všetkých jej rozmanitých životov zachovaná kontinuita hmotných skúseností.
Smrť môže prísť z najrôznejších príčin. Keď však skutočne nastane, tak
prvou vecou, ktorú osoba zažije, je úplná temnota. Všetko je temné, trvá
to však len okamžik. Nadduša (Paramátma), ktorá sa nachádza hneď vedľa
duše, začne ožarovať priechod, čo sa duši javí ako svetlo na konci
tunela. Tá temnota je vlastne telo, ktoré je však teraz mŕtve a postráda
vedomie, a vidíme ho teraz po prvý krát z vnútra.
Existuje 118 rôznych priechodov, ktorými môžeme z tela odísť. Vo chvíli
smrti je možné ísť len jednym z nich. Tieto priechody sa nazývajú /nádí/
alebo kanály /prány/. Podľa Garuda Purány 1.67 k smrti dochádza, keď
pracujú súčasne obe hlavné nádí (v oblasti chrbtice), *Idá a Pingalá*.
Za normálnych okolností sa striedajú. Možno ich chápať ako hlavné
nervové či energetické kanály vo vnútri tela, presný lekársky ekvivalent
však v dnešnej dobe nie je k dispozícií. Jedinec sa ale na cestu do
svojho budúceho cieľa každopádne vydáva cez jednu z týchto nádí. Vieme,
že ten, kto odchádza konečníkom alebo genitáliami, pôjde do nižších
oblastí, zatiaľ čo ten, kto telo opúšťa niektorou z horných telesných
častí, pôjde do vyšších oblastí. Tí, ktorí odchádzajú vrcholom svojej
lebky, otvorom známym ako/brahma randhara/, tj. miestom, kde sa
stretávajú tri lebečné kosti, dosiahnu sféry Brahmanu.
Nadduša osvetľuje len jediný z týchto priechodov v súlade s karmou
duše. Vyberá priechod, ktorý presne
odpovedá predošlým činnostiam živej bytosti, a akonáhle je ožiarený,
duša má prirodzenú tendenciu pohybovať sa smerom ku svetlu. Akonáhle je
mimo telo, pocíti úľavu od bremena hmotnej telesnej konštitúcie a začne
sa pohybovať ku svojej budúcej forme, ku ktorej je samovoľne
priťahovaná. V tej dobe bude prežívať svet z perspektívy subtílneho
tela a uvidí veci omnoho jasnejšie, než ako sa dajú vidieť
prostredníctvom súčasného tela.
Védánta-sútra popisuje, že nie príliš hriešne osoby odchádzajú na vyššie
planéty. Po uplynutí doby určenej svojou karmou sa však musia vrátiť
späť na Zem. Viac tu .
„Živá bytosť koná príslušné obete, aby sa dostala na určité nebeské
planéty. Keď sú potom na nebeských planétach jej výhody získané obeťami
vyčerpané, vracia sa na Zem v podobe dažďa, prijme podobu zrna, to sa
stane potravou muža a premení sa na spermie, ktorým je oplodnená žena.
Týmto spôsobom živá bytosť opäť získa ľudské telo umožňujúce konať
obete, a celý kolobeh môže začať znovu. Tak neustále prechádza sem a tam
po hmotnej ceste a trpí. Osoba vedomá si Krišnu sa však takýchto obetí
stráni. Vydáva sa priamo cestou vedomia Krišnu, a tak sa pripravuje na
návrat k Bohu.“ (BG 8.3 výklad, citácia z Čhandógja Upanišady)
/sri-bhagavan uvaca
karmana daiva-netrena
jantur dehopapattaye
striyah pravista udaram
pumso retah-kanasrayah/
*„Osobnosť Božstva Kapiladéva povedal: Pod dohľadom Najvyššieho Pána
a podľa výsledkov svojej práce sa živá bytosť alebo duša dostáva
prostredníctvom častice mužovho semena do lona ženy, aby prijala určitý
druh tela.“ (Šrímad Bhágavatam 3.31.1)*
Keď je embryo staré asi sedem mesiacov, je už dosť vyvinuté pre podporu
vedomia. Dieťa sa potom vo svojom novom tele prebudí a ihneď sa začne
hýbať, občas zvnútra kope matku v márnej snahe dostať sa preč z toho
strašného zovretia, v ktorom sa nachádza.
Ak je jedinec zbožný, potom tieto hrozné podmienky, kedy má paže a nohy
v skrčenej plodovej polohe pritlačené k hrudníku, spôsobí, že sa začne
takto modliť k Pánovi: „Ó Pane, tento stav je príšerný. Prosím, zachráň
ma z tejto situácie a dostaň ma hneď preč z tohto lona, a ja sľubujem,
že Ti budem v tomto živote zaručene slúžiť.“ Akonáhle sa však narodí,
začne byť nadmerne priťahovaný ku všetkým zmyslovým objektom svojho
záujmu a k službe, ktorú mu preukazuje jeho matka a členovia rodiny.
Následne na svoju dharmu zabúda a znovu
úplne upadne do máji .
Vyhnite sa procesu znovuzrodzovania, nie je v žiadnom smere priaznivý.
Popis jógovej smrti splynutím telesných elementov s /mahat-tattvou/ je
podaný v Šrímad Bhágavatame 1.15.41-42, 2.2.30, 4.23.15-18, 7.12.30-31,
Védánta-sútre 4.2.15-16, atď. Tento proces sa odohráva vo vedomí jogína.
Šrídhara Svámí hovorí o skoncovaní s príťažlivosťou k rôznym zmyslovým
objektom (Bhagavad-gíta 2.67) a splynutie zmyslov s ich objektami
(/tan-mátry/).
*Smrť v troch gunách*
Bhagavad-gíta 14.14-15 uvádza tri miesta odchodu odpovedajúce trom
gunám: dobro – nebo, vášeň – zem, nevedomosť – peklo. Śrímad Bhagavatam
11.25.22 to potvrdzuje.
Príkladom smrti v kvalite vášne
by mohol byť kráľ
Purandžana, ktorý sa musel v budúcom živote narodiť ako žena. Adžámil
bol prakticky na ceste do pekla a jeho situácia bola dobrým príkladom
nevedomosti. V Gíta-mahátmje z Padma Purány je mnoho príkladov, ako
príbeh bráhmana, ktorý musel ísť po smrti do pekla, a potom prijať
zrodenie v zvieracej ríši.
Príklad osoby, ktorá išla do neba, je Maharádž Purúravá. Potom, čo
trochu ochladla jeho nadmerná pripútanosť k Urvaší, sa pohrúžil do
vykonávaní obetí, ktoré ho naučili /gandharvovia /(druh polobohov –
dévov). Na konci svojho života odišiel do neba (vyššie planetárne úrovne
na jemnejšej úrovni). Existujú tiež najrôznejšie druhy džňáníov, jogínov
a brahmačárínov, ktorí odchádzajú na planétu Brahmy.
*Jama a Pitrilóka*
*“Kráľom Pitu je Jamarádž, veľmi mocný syn poloboha Slnka. Sídli na
Pitrilóke so svojimi osobnými služobníkmi a podľa pravidiel a usmernení
Najvyššieho Pána posiela svojich zástupcov, Jamadútov, aby mu priviedli
všetkých hriešnych ľudí ihneď po ich smrti. Potom, čo sa hriešnici
ocitnú v dosahu jeho moci, riadne ich odsúdi podľa toho, akých sa
dopúšťali hriešnych činností, a pošle ich na jednu z mnohých pekelných
planét odpykať si primeraný trest. “*
*Śrímad Bhagavatam 5.26.6 *
*Otázka: Môžete prosím vysvetliť postavenie Pitrilóky a kde sa v
skutočnosti nachádza? Vo väčšine veršov Šrímad Bhágavatamu je odlišovaná
od nebeských planét, ale vo výklade k verši 5.2.2 je s nebeskými
planétami postavená na rovnakú úroveň.*
Pitrilóka by malo byť sídlo Jamarádža (SB 1.15.49, 5.26.6), kam
Jamadútovia privádzajú hriešnikov.*Sú tri možnosti jej umiestnenia:*
*1. Mesiac, nebeská úroveň:*
Cesta /pitr-Jána/ spomínaná v Bhagavad-gíte 8.25 vedie na Mesiac. Ale
nižšie Šríla Prabhupáda
hovorí, že je to inak:
(9. august 1976, Teherán):
*Pradjumna: *Má ale mesačná planéta niečo spoločné s pity? Má Pitre …,
je Pitrilóka niečo iné?
*Prabhupáda:* Pitre?
*Pradjumna: *Pita, Pitre?
*Prabhupáda: *Nie. Pitrilóka je niečo iné. Tá je smerom dole.
*2. Samjámaní, sídlo Jamarádža na vrchu Mánasóttara (SB 5.21.7,10),
pozemská úroveň:*
Sem Jamadútovia privádzajú hriešnikov podľa Šrímad Bhágavatamu
10.45.42-43 a 10.64.22 výklad.
*3. Blízko Naraky (SB 5.26.5,37), úroveň nižšia ako pozemská (dno vesmíru):*
V Šrímad Bhágavatame 6.2.31 Adžámil hovorí, že bol zachránený pred
odvlečením do pekelných oblastí (adhah bhuvah).
*Odpoveď (Ekanáth Dás):* Letmým nahliadnutím do rôznych zdrojov som
zistil, že existujú najmenej tri odlišné druhy božských či polo-božských
bytostí, ktoré je možné zaradiť pod názov “pitr”, a ich lóky (planéty)
sa podľa toho líšia. Tiež sa píše:
“… obývajú zvláštnu oblasť, ktorá je podľa niektorých *Bhuvas*, čiže
sféra vzduchu, podľa druhých obežná dráha Mesiaca, a sú považovaní za
vládcu /nakšater/ Mághy a Muly.”
*Citácia z Hinduistického slovníka vydaného Manurishi Foundation:*
Jama – Dozorca. Pluto, atď. Vo Védach je Jama polobohom smrti, s ktorým
pobývajú duchovia zosnulých. Bol
synom /Vivasvatua/ (poloboha Slnka) a mal dvojča, sestru menom Jamí či
Jamuná. Podľa niektorých sú považovaní za prví ľudský pár zakladateľa
rasy; a existuje zaujímavý hymnus, v podobe dialógu, v ktorom žena
nabáda k pohlavnému styku za účelom zachovania rodu. Iný hymnus hovorí,
že Jama „bol prvým z ľudí, ktorý zomrel, a prvým, kto odišiel do
(nebeského) sveta.“ Bol to Jama, kto našiel cestu domov, ktorú nemožno
vziať späť. „Tí, ktorí sú teraz zrodení, (idú) po svojich vlastných
cestách do miesta, kam odišli naši dávni predkovia.“ „Ale,“ hovorí Muir,
„Jama nie je nikde v Rig Véde popisovaný ako ten, kto má niečo do
činenia s trestaním hriešnikov.“ Ako je doposiaľ známe, „hymnus tejto
Védy neobsahuje žiadnu nápadnú zmienku o akomkoľvek takom trestaní… Jama
aj napriek tomu do istej miery budí hrôzu. Je vykreslený ako vlastník
dvoch nenásytných psov (Rigveda 10.14.10-12) so štyrmi očami a širokými
nozdrami, ktorí strážia cestu do jeho sídla, a okolo nich je mŕtvym
doporučované ponáhľať sa, ako najrýchlejšie môžu. O týchto psoch sa
píše, že sa potulujú medzi ľuďmi ako jeho poslovia, bezpochyby preto,
aby vyhľadávali ľudí pre odvedenie k svojmu pánovi, ktorý je na inom
mieste identifikovaný ako smrť, a je popisovaný ako ten, kto posiela
vtáka ako zvestovateľa konca.“ V týchto epických básňach je Jama synom
Slnka a Saňdžni (svedomia) a bratom Vaivasvaty (Manua). Bol otcom
Judhišthiry. Je polobohom zosnulých duší a sudcom mŕtvych. Keď duša
opustí svoje smrteľné telo, ide do jeho sídla v nižších sférach; tam
zapisovateľ Čitragupta prečíta jeho záznam z veľkého registra zvaného
/Agrasandhani/ a nasleduje spravodlivý rozsudok, kedy je duša buď
pozdvihnutá do sídla pitov (mánuov) alebo je podľa závažnosti svojej
viny poslaná do jedného z dvadsaťjeden pekiel, či sa opäť narodí na zemi
v ďalšej životnej forme.
Jama je vládcom južnej oblasti vesmíru, a ako taký je nazývaný
Dakšinašapatí. Je popisované, že má zelenú farbu pleti a nosí červený
odev. Jazdí na byvolovi a je ozbrojený ťažkým kyjakom a slučkou pre
pútanie svojich obetí. Purány uvádzajú legendu, v ktorej Jama pozdvihol
nohu, aby nakopal Čáju, slúžku svojho otca. Tá ho prekliala, aby jeho
nohu sužovali vredy a červy, ale jeho otec mu venoval kohúta, ktorý
červíky vykloval a rany vyliečil. Kvôli tejto príhode je nazývaný
Širnapáda, „Zvrašetná noha“. Jama mal niekoľko manželiek, ako sú
Hemamálá, Sušílá a Vidžajá. Pobýva v nižšom svete, vo svojom meste
Jamapuru. Tam vo svojom paláci zvanom Kaliči sedí na súdnom tróne,
Vičárabhú. Pomáha mu jeho zapisovateľ a radca Čitragupta a je
obsluhovaný svojimi dvoma hlavnými služobníkmi a strážcami, Čandou či
Maháčandou, a Kálapurušou. Jeho poslovia, Jamadútovia, privádzajú duše
zosnulých a dvere jeho súdnej siene stráži jeho nosič Vaidhjáta. Jama má
mnoho mien, ktoré popisujú jeho funkciu. Je Mritju, Kála a Antaka,
„smrť“; Kritána, „ukončovateľ“; Šámana, „ten, kto vyrovnáva účty“; Dandí
či Dandadhara, „nositeľ žezla trestu“; Bhímašásana, „ten, kto vynáša
desivé rozsudky“; Páší, „nositeľ oprátky“; Pitripati, „pán mánov
(predkov)“; Prétarádza, „král duchov“; Šráddhadéva, „boh pohrebných
obetí“; a zvlášť Dharmarádza, „vládca spravodlivosti“. Je Audumbara,
podľa udumbary, figovníku, a podľa svojho pôvodu je Vaivasvata. Existuje
dharmašástra, ktorá nesie Jamovo meno. Existuje veľké množstvo jeho
popisov v rôznych Védskych textoch.
*Ako sa stať Jamadútom*
*„Tí, ktorí strávili niekoľko rokov v strašnom pekle a nemajú vo svojej
priazni potomkov (ktorí by im ponúkli dary – tj. pri obrade šráddha) sa
stanú poslovia Jamy.“ *
*Garuda Purána 2.18.34*
*Ako sa vyhnúť Jamarádžovi: príbeh o Adžámilovi*
Adžámilov príbeh uvádza Bhágavata Purána (6. kniha, kapitola 1.) ako
príklad toho, že i tá najhriešnejšia osoba môže dosiahnuť oslobodenie.
Adžámil bol bráhmana, ktorého raz otec poslal do džungle pre /samit/
(listy a vetvičky pre prípravu obetného ohňa). Adžámil tam stretol
krásnu ženu z rodu šúdrov. Bráhmana na všetko zabudol, oženil sa s ňou
a narodili sa im deti. Keď bolo tomuto bráhmanovi, ktorý bol stelesnením
všetkých nerestí, osemdesiatsedem rokov, nastal čas, aby zomrel a prišli
k nemu Jamadútovia (zástupcovia Jamy, poloboha smrti). Vydesený Adžámil
hlasne volal meno svojho najstaršieho syna, „Nárájana“. Keď počuli
opakované volanie Višnuovho mena „Nárájana“, objavili sa tam Višnuovi
služobníci a odvolali Jamových zástupcov. Od toho dňa sa z Adžámila stal
oddaný Višnua, činil pokánie na brehu Gangy a po niekoľkých rokoch
dosiahol spásy.
Adžámil bol zachránený pred peklom, pretože keď ku nemu prišli
Jamadútovia, opakoval meno „Nárájana“. Kvôli tomu Jamarádž zakázal
svojím sluhom sa čo i len dotknúť i tých oddaných, ktorí „omylom alebo
vinou svojho zmätenia ilúziou… niekedy spáchajú hriešne činy,“ pretože
„sú chránení pred hriešnymi reakciami vďaka tomu, že stále spievajú
mantry s menom Boha“.
Jamarádž potom povedal Jamadútom:
„Paramahamsovia sú vznešené osoby, ktoré nemajú záľubu v hmotnom pôžitku
a ktoré pijú med z lotosových nôh Pána. Moji drahí služobníci,
privádzajte mi k potrestaniu len tie osoby, ktoré majú k chuti tohto
medu odpor, nezdružujú sa s paramahamsmami a sú pripútaní k rodinnému
životu a svetskému potešeniu, ktoré tvoria cestu do pekla.“
*“Člověk může být velice učený a moudrý, ale jestliže nechápe, že snaha
o uspokojení smyslů je zbytečnou ztrátou času, pak je šílený. Zapomíná
na svůj vlastní zájem, snaží se být šťastný v hmotném světě a své zájmy
soustřeďuje na domov, který se zakládá na pohlavním styku a přináší mu
hmotná utrpení všeho druhu. Takový člověk není o nic lepší než tupé zvíře.”*
*Śrímad Bhagavatam 5.5.7*
„Moji drahí služobníci, privádzajte ku mne prosím len tie hriešne osoby,
ktoré nevyužívajú svoj jazyk k ospevovaniu svätého mena a Krišnových
vlastností, ktorých srdce si ani raz nespomenulo na Krišnove lotosové
nohy a ktorých hlava sa pred Pánom Krišnom ani raz nesklonila.
Posielajte mi tých, ktorí nevykonávajú svoje povinnosti voči Višnuovi,
ktoré sú jedinýmipovinnosťami ľudského
života. Privádzajte mi prosím všetkých takýchto hlupákov a darebákov.“
*Vznešenosť Tulasí (z Padma Purány)*
Na rastlinke Tulasí je posvätné všetko: listy, kvety, plody, korene,
vetvičky, kôra a dokonca i okolitá pôda. Duša zosnulého, ktorého mŕtve
telo je spálené na ohni z dreva vetvičiek Tulasí, natrvalo dosiahne
Višnulóky. Dokonca i veľkí hriešnici môžu byť sprostení svojich
hriechov, pokiaľ sú ich mŕtve telá spopolnené pomocou vetvičiek Tulasí.
Pokiaľ človek vo chvíli smrti myslí na Boha a opakuje Jeho meno,
a pokiaľ je jeho mŕtve telo neskôr spálené pomocou vetvičiek Tulasí, už
sa nebude opätovne rodiť. I ten, kto spáchal milióny hriechov, dosiahne
mókšu (oslobodenie), pokiaľ je pri kremácii jeho mŕtveho tela na spodok
pohrebnej hranice položená vetvička Tulasí. Rovnako tak sa pri spojení
s ňou stane čistou všetka voda. Voda z Gangy i všetko palivové drevo sa
stane čistým pomocou pridania malého kúsku vetvičky Tulasí. Ak je
niekoho mŕtve telo spálené len za použitia Tulasí, budú zmyté jeho
hriechy za miliónov rokov jednej /kalpy/. Od toho, ktorého mŕtve telo je
spopolnené pomocou Tulasí, sa budú Jamadútovia držať ďalej a naopak sa
priblížia služobníci Višnua. Pokiaľ sa zapáli pre Višnua lampička
pomocou vetvičky Tulasí, výsledok bude rovnaký ako pri zapálení
státisícov lampičiek pre Višnua. Ak človek pripraví z lístkov Tulasí
pastu, potrie si s ňou svoje telo a potom jeden deň uctieva Višnua,
získa prospech zo stovky obyčajných uctievaní a tiež prospech
z vykonávania stovky /go-dan/ (obdarovanie kravami).
(Padma Purána, kapitola 24)
*Prišli otvoreným oknom*
Tribhuvannáth Dás
V roku 1998 s nami na našom festivalovom zájazde vo východnej a strednej
Afrike bol oddaný menom Jeremy. Je skôr kongragačný člen ISKCONu a práve
začína chápať záväzky v rámci vedomia Krišny. Dostal ale maláriu a musel
sa predčasne vrátiť.
Po jeho návrate som s ním hovoril po telefóne. Zmienil som sa o tom, ako
musí byť opatrný, aby z procesu rozvoja vedomia Krišny nepoklesol. O dva
týždne neskôr bol už síce späť u svojich „starých spôsobov“, ale bol
stále oddaným – hoci nie tak striktným ako predtým.
Raz si vyrazil von so svojou priateľkou a keď obdivovali nejaké vodopády
v horách v okolí írskeho Wicklow, šmykol sa a spadol 20 metrov dolu po
úbočí hory – jeho šťastie bolo, že zatiaľ čo sa rútil dolu, z plných
pľúc kričal Krišna! Krišna! a nejaké kríky spomalili jeho rýchlosť.
Potom ale prepadol cez hranu… a letel ďalších 50 metrov voľným pádom
v ústrety smrti! Vykríkol „Krišna!“ a naraz sa zastavil… „rozpľasol“ sa
na jedinom skalnom výčnelku, ktorý vystupoval z úbočia hory. Bol zranený
– mal zlomenú panvu, nohu, atď., ale prežil.
Ten skalný výčnelok mal neobvyklý vnútorný záhyb práve s takými
rozmermi, že zmiernil dopad jeho tela. Keby to bola normálna skala, len
by sa od nej odrazil a zomrel.
Členovia záchranného týmu hovorili, že nemôžu veriť jeho šťastiu. Desať
ľudí pred ním spadlo z rovnakého miesta, deväť z nich zomrelo a jeden
bol zmrzačený. V nemocnici (kde sa plne zotavuje) za ním prišiel nejaký
Michael, ktorý spadol zo žeriavu. Pri páde narazil hlavou na oceľový
nosník (mal to šťastie, že mal prilbu) a hlava na temene sa mu
odlupovala ako pomaranč. Ako zázrakom ho zachytil jeho ťažký plášť
a zachránil mu život.
Zastavil sa za Jerrym – z ktorého, predtým tej najzhýralejšej osoby, sa
od tej prelomovej chvíle v jeho živote stal takmer svätec a dokonca si v
nemocnici postavil vlastný oltár.
Počul, že Jerry je „Hare Krišna“ a chcel sa s ním stretnúť. Po chvíli sa
Jerry posťažoval na svoje „nočné mory“.
„Nočné mory!“ zvolal Michael. „Mňa prepadlo päť hrôzostrašne
vyzerajúcich príšer, ktoré prišli do vnútra oknom. Povedali mi, že si
pre mňa prišli.“ (Keď bol Michael na jednotke intenzívnej
starostlivosti, jednej noci bol „mŕtvy“ trikrát.) Detailne tie bytosti
popísal. Bol z ich vzhľadu tak vydesený, že do okna mrštil stoličku
a ukľudniť ho museli štyri sestry! Tie bytosti prišli, aby ho odviedli;
zmienil dokonca, že jedna z nich mala niečo ako povraz.
„Prišli späť znovu a povedali, že si pre mňa prídu veľmi skoro.“ Jerry
sa spýtal: „Bola to len nočná mora?“. „Nie!“ povedal Michael, „tí
chlapíci boli tak skutoční ako ty alebo ja… Títo chlapíci boli úplne
skutoční!“
*Stretnutie s Jamadútmi*
Vaidjanátha Dás
Raz prišiel do starého chrámu („oceľového vagónu“) v Soči jeden veľmi
výstredný umelec so Šrí Íšópanišad v ruke a rozprával oddaným svoj príbeh:
„Ľudia, hľadám vás už tri dni a som neskutočne rád, že som vás nakoniec
našiel. Jedného dňa som si kúpil túto knihu (nemohol ani vysloviť jej
názov a meno jej autora, Šrí Prabhupádu, len niečo zakoktal) a skúšal
som ju čítať. Ale bolo ju veľmi ťažké pochopiť, je v nej toľko
nezvyklých slov. Preto som ju odložil na poličku a viac som sa o ňu
nestaral. Pil som veľa alkoholu. Raz, keď som ležal opitý v posteli,
začul som blízko divné hlasy. Bolo to niečo absolútne nového. Rozhliadal
som sa odkiaľ prichádzajú a nezreteľne som zbadal dve osoby. Hovorili
o mne – o mojom živote a aký bol hriešny. Vypočítavali znovu všetky moje
hriechy tak podrobne, že som si to už ani nepamätal, a spomenuli tiež
niekoľko dobrých vecí. Nakoniec dospeli k záveru: „Musí ísť do pekla!“
Nesúhlasne som vykríkol: „Ja nechcem ísť do pekla a vôbec nechápem, o čo
tu ide!“ Ale jeden z nich mi aj tak okamžite okolo krku omotal pevný
povraz. Snažil som sa ho zbaviť a utiecť preč, ale márne – povraz bol
veľmi tesne utiahnutý. Bol so mnou už skoro koniec, ale náhle sa mi pred
očami objavil obrázok z obalu tejto knihy (Šrí Íšópanišad s Pánom
Kéšavom a Šéša Nágou). Vlastne to nebol obrázok, ale skutočnosť. Had sa
pohyboval a naraz z jeho mnohých tlám začal šľahať oheň. Bol som z toho
úplne vyvedený z miery a pýtal som sa týchto osôb, čo to všetko znamená.
Odpovedali: „To je prvé peklo, kam ty pôjdeš.“ Ale naraz všetko zmizlo,
ja som sa prebudil na posteli v úplnom šoku. Okamžite som prestal piť
a fajčiť a snažil som sa nájsť vás, oddaných, aby som pre toto všetko
našiel vysvetlenie. Na kolenách vás prosím, dovoľte mi tu niekde zostať!“
(Tento príbeh dokazuje nesprávnosť teórie vedcov, že *NDE* (zážitky
blízko smrti) sú ovplyvnené kultúrnym prostredím zomierajúceho – u ľudí
z Východu sa predpokladá, že budú mať iné prežitky než ľudia zo Západu.
Existuje však viacej príbehov ľudí zo Západu, ktorí takto „stretli“
služobníkov pána smrti, Jamarádža.)
*Stretnutie vo sne*
„Predtým, ako som prišiel žiť do chrámu, som veľa čítal Prabhupádove
knihy – niekedy i celé hodiny
denne – a hlboko som si ich cenil. V tej dobe som ešte býval
v prenajatom byte, ktorého majiteľkou bola žena, ktorá žila spoločne so
svojou dcérou. To dievča bolo ťažko drogovo závislé a mňa často budil
jej krik, keď mala nočné mory. Jednu noc ma zobudil jej obzvlášť hrozný
výkrik. Pozrel som sa na hodiny – bolo pol jednej ráno. Viem, že táto
doba je neblaho známa pre svoju nepriaznivosť, a preto som bol trochu
znepokojený a zmätený. Ale potom som znova zaspal a vo sne som zazrel,
ako sa ku mne blíži zvláštna postava, ktorá vyzerala ako čert – bola
tmavá, s veľkými ušami a v ruke mala palicu alebo niečo podobné. Dívala
sa na mňa a smiala sa: „Ó, ty čítaš tieto knihy! Ha, ha, ha!“ a ukázala
na môj Bhágavatam, ktorý ležal na stole vedľa postele. Okamžite som si
uvedomil, že nemôžem vôbec nič robiť, ale ak je Krišna v srdciach
všetkých živých bytostí, môže ma ochrániť. Tak som nadobudol pocit
bezpečia. V tu chvíľu sen skončil a po zvyšok noci som spal kľudne. Táto
príhoda ešte viacej prehĺbila moju dôveru v tieto zdroje.“
*Posvätné vody a terminálny nepokoj*
Pred niekoľkými týždňami ma prišiel navštíviť kamarát José a vyzeral
veľmi smutne. Keď som sa ho spýtala čo sa deje, povedal, že jeden z jeho
priateľov zomiera na rakovinu a že ho ide navštíviť do nemocnice.
Povedal mi, že jeho priateľ žil veľmi zlým životom, bral mnoho drog,
a preto bol vo veľkej depresii.
Podľa písem ten, kto žije v kvalite nevedomosti, zostúpi na pekelné
planéty (BG 16.16, SB 5.26, atď.), takže som premýšľala, ako by som
mohla tej osobe pomôcť.
Spomenula som si, že jedna veľmi pekná oddaná, Uttará, mi dala malý
pohár vody z Rádhá kundu, Šjáma kundu, Jamuny a Gangy. Pomyslela som si,
že jeho karme veľmi pomôžu, keď vypije túto vodu. Povedala som Josému
o sile tejto vody a dala som mu ten pohár, aby ho mohol vziať ku svojmu
priateľovi a pokúsiť sa dať mu napiť než opustí telo. José si nebol
príliš istý, či to pomôže, pretože jeho priateľ vraj ničomu takému
neverí. Ja som ale Josému povedala: „Len sa pokús mu ju naliať do nápoja
a nikomu o tom nehovor, neuškodí to.“ José teda vzal pohár a odišiel.
Keď dorazil do nemocnice, jeho priateľ kričal a plakal od bolesti a bol
veľmi rozhnevaný, pretože nechcel zomrieť. Bol veľmi nervózny a odmietal
všetky lieky a nápoje, ktoré mu ponúkali. José mu uvaril mätový čaj
a nalial do nej trochu posvätenej vody. Jeho priateľ prekvapene čaj
prijal a veľmi rýchlo ho vypil, až si skoro spálil ústa. Všetci žasli,
pretože odmietal všetky teplé nápoje, ktoré mu počas niekoľkých
predchádzajúcich dní ponúkali. Jeho priateľ náhle prestal plakať
a kričať a veľmi sa mu uľavilo. Dokonca sa mu na tvári objavil úsmev.
Všetkých tá náhla zmena šokovala. Snažili sa na neho hovoriť, ale
nepovedal ani slovo. Odmietol hovoriť, jesť a piť, len sa usmieval
a kľudne ležal. O hodinu neskôr opustil telo.
*Terminálna fáza – čas Jamadútov*
(do slovenčiny prekladaný odborný výraz „terminálna fáza“ znie
v angličtine „terminal restlessness“, tj. doslova „smrteľný nepokoj“ –
pozn. prekl.)
Počuli ste niekedy o terminálnej fáze? Pravdepodobne nie, pokiaľ nie ste
lekár alebo zdravotná sestra. Ale hoci ide o nové pomenovanie, sú tieto
okolnosti popísané v Šrímad Bhagavatame. *Šríla Prabhupáda hovorí:*
„A sú tu zároveň skľučujúce okolnosti smrti. Keď človek leží v kóme,
prežíva toľko utrpenia, toľko snov, prichádzajú Jamadútovia. Niekedy
človek na smrteľnej posteli plače, toľko trpí, ale nie je mu pomoci.
Nikto nemôže pomôcť. to sú skľučujúce okolnosti smrti…“ (Šríla
Prabhupáda, Górakhpur, 18. februára 1971)
Budem vám rozprávať, ako som sa o tom dozvedela. Tento príbeh je
typickým príkladom hrozivej reality, pred ktorou sú postavené všetky
trpiace duše v tomto hmotnom svete. Ukazuje tiež jasne, pred čím nás
Šríla Prabhupáda zachránil
a prečo by sme mu mali byť naveky vďační.
Všetko to začalo telefonátom od mojich rodičov, že otec má rakovinu.
Verím na znamenia, a v tu chvíľu mi začalo silne ťukať pravé oko
(/nimitta/), takže som vedela, že to nedopadne dobre. To bolo na
začiatku novembra.
Ale otec bol optimistický. Bol si istý, že môže všetko prekonať, pretože
bol vždy pánom každej situácie a vo svojom živote čelil mnohým
ťažkostiam, ktoré všetky prekonal. Až doposiaľ sa zdalo, že je
šťastlivcom, ktorý si v každom ohľade užíva všetkých dobrých možností
a dobrej karmy. Vedel pramálo o tom, že s jeho dobrou karmou bude rýchly
koniec.
Otec mal rakovinu prostaty a rozšírila sa mu do kostí. Podstúpil
chemoterapiu, tá ale dvakrát zlyhala. Jedného dňa som zavolala a on
doslova plakal: „Ja umieram“, povedal. Cítila som s ním súcit. Bol
v rukách “krutého” osudu bezmocný. Snažila som sa mu pomôcť. „Netráp
sa,“ povedala som. „Existuje reinkarnácia. Budeš v poriadku. Len sa
modli. Boh je láskavý.“
To však bola len malá útecha pre niekoho, kto bol zmätený a o Bohu nič
nevedel. Potom som mala dojem, že som nejakým spôsobom s jeho utrpením
spojená. Cítila som všetok jeho strach a úzkosť. Stále som sa modlila.
Nič takého som prežívať nechcela, ale myslím si, že som s ním bola
nejako karmicky prepojená, takže z toho nebolo úniku, bez ohľadu na to,
ako ďaleko od neho som bola. Telesné utrpenie nebolo ničím v zrovnaní
s psychickými mukami, ktoré zažíval. Začal byť pokorný a ja som
niekoľkokrát všetko nechala a odletela z Vrindávanu, aby som bola s ním.
O Krišnovi skôr nikdy nechcel nič počuť, tak som sa o to prestala už
pred rokmi pokúšať. Nikdy sme sa spolu na túto tému nebavili. Len som mu
dávala prasádam (miloval to,
čo som varila) a hovorili sme o iných veciach. Mala som so sebou
vrindávanský prach a trochu vody z Jamuny zmiešanú s vodou z Gangy.
A tiež nejaké malé Džagannátové Božstvá. Všetky tieto veci som uložila
v dome, pretože som dúfala, že by mohli mať nejaký účinok, a kedykoľvek
to bolo možné, tak som ich používala – pri otcovom jedle, a tak
ďalej. Pokračovala som stále vo svojich modlitbách a dúfala som, že by
som ho skôr ako zomrie nejakým spôsobom mohla presvedčiť o Krišnovi. Bol
stratou kontroly nad svojou situáciu tak vyvedený z miery a pokorený, že
bol do určitej miery ochotný počúvať. Chytal sa stebla.
Predčítala som mu trochu z Bhagavad-gíty
a on hovoril, že je to
povzbudivé. Tiež som mu čítala z knihy /Coming Back/. Páčilo sa mu to,
pretože myšlienka reinkarnácie
bola
niečo pozitívneho, s čím sa dalo hľadať do budúcnosti, a to on zúfale
potreboval. Všimla som si tam kapitoly o Adžámilovi a cítila som, že by
som mu ich mala prečítať, ale myslela som si, že by to na neho bolo
príliš veľký tlak. Naviac som tam predsa bola ja a hovorila som si niečo
v tom zmysle, že pretože spievam sväté mená, malo by byť všetko v poriadku.
Naozaj som verila, že stačí, keď budete jednoducho spievať Hare Krišna a
iné silné mantry a všetky nepriaznivé veci odídu. Neskôr som však
poznala, že toto je povrchný a nováčkovský názor. Hmotný svet je tak
náročné miesto a ja som vďaka svojmu veľkému egu precenila svoju vlastnú
čistotu. Neskôr som si uvedomila, že v skutočnosti vlastne nie som ani
skutočne oddaná. Pokiaľ nie ste schopní zachrániť sami seba, ako by ste
mohli zachrániť niekoho iného?
Niekoľkokrát som odišla do Vrindávanu, pretože som tam mala rodinné
a pracovné povinnosti, avšak celú dobu som cítila, ako ma to k otcovi
tiahne. Keď som bola preč, nemala som počas tej doby žiadny vnútorný
kľud. Myslím, že ma doma skutočne potreboval a bol na mňa citovo
závislý, pretože som bola jediný človek, ktorý mu predkladal nejaké
skutočné riešenie.
Ľudia naviac v zásade nie sú súcitiaci a on potreboval veľa porozumenia.
Nie som nijak zvlášť dobrá vo zvládaní utrpenia, takže bolo ťažké
uniesť, keď som videla, ako niekto, o ktorého sa staráte, trpí tak
veľkou úzkosťou. Nechala som tam Džagannátové Božstvá a prosila som Ich
o odpustenie všetkých priestupkov, a aby láskavo ochránili môjho otca,
zatiaľ čo som len na pár týždňov pracovne odišla späť do Indie.
Potom zavolala moja matka. Nevedela kade kam. „Prosím, príď,“ povedala.
„On ide teraz do nemocnice a potrebujeme ťa tu.“ Skočila som na prvé
lietadlo a akonáhle som dorazila, presunuli sme sa s otcom do nemocnice.
Zdalo sa, že to Krišna zariadil úplne fantasticky. Dali nám súkromnú
izbu a nechali ma tam spať a starať sa o neho. Nikto nespochybňoval, či
som k tomu oprávnená, a moja matka sa len stiahla, do ničoho sa
neplietla a nechala ma robiť čokoľvek. Je rímska katolíčka a obvykle ma
o Krišnovi hovoriť nenecháva.
Uvedomila som si, žekarmís
natoľko popierajú smrť, že sa snažia vyhnúť realite umierania ako to len
ide, takže pre ňu bolo vítané východisko, keď som sa tohto bremena ujala
ja. Mohla ísť domov a predstierať, že sa nič nedeje, s vedomím toho, že
sa o otca postarám. Alebo snáď hlboko vo vnútri tiež cítila zúfalú túžbu
po jeho duchovnom prospechu, a ja som bola tým najlepším riešením, ktoré
mali. Nie som si tak úplne istá. Akonáhle sa všetko dostane mimo rámec
ich hmotného vnímania a kontroly, začnú byť úplne zmätení. Viem len to,
že som sa bola schopná starostlivosti o môjho otca úplne ujať. Mnoho
ľudí musí v nemocniciach trpieť a umierať osamote, keď si prechádzajú
tým, o čom sa chystám rozprávať…
Spala som vedľa otca a starala sa o každú jeho potrebu. Podarilo sa mi
navliecť mu korálky z Tulasí, ktoré mu potom jedna démonská sestra
ustavične dávala dolu. Začínala som z toho byť mentálna. Ach nie,
myslela som si, on je tak hriešny, že na sebe nemôže mať Tulasí. Tento
prístup ma náležite odpálil, takže som začala byť smelšia a nechávala
som mu tie korálky, nech sa deje, čo sa deje. Ona ich dala dolu a ja som
sa len láskavo usmiala a hneď som mu ich zasa navliekla.
Čítala som mu dosť z Bhagavad-gíty
. Posledných dvanásť dní pred
smrťou už vôbec nejedol. Osem z týchto dní dostával len vodu z Gangy
a Jamuny a nič iné. Mala som pod kontrolou všetko, čo mu šlo do úst.
Dokonca som mu do vody začala pridávať vrindávanský prach.
Ako sa blížil ku koncu, bol už v inej úrovni, ktorá nie je súčasťou
tohto sveta. Zdalo sa, že vníma veci, ktoré ostatní ľudia vidieť nemôžu.
Každú noc som si napríklad na seba do postele obliekala tričko so Šivom.
Bol na ňom vpredu veľký obrázok Pána Šivy. Mala som vo zvyku počkať, než
otec zaspí, a potom mu sotva znateľne poprášiť hlavu prachom
z Vrindávanu pre prípad, že by zomrel, zatiaľ čo budem spať.
Jednu noc, práve keď som mu poprášila hlavu, vyskočil s očami široko
otvorenými úžasom. „Och, si celá obklopená prachom,“ povedal.
Ďalšiu noc sa vymrštil zo spánku rovnakým spôsobom a uprene sa pozeral
na moje tričko s Pánom Šivou. „Dávaj pozor!“ povedal. „Z tvojho trička
vychádza oheň.“ Deň predtým než zomrel, povedal, že v izbe sú veľkí psi
a že sa vonku za oknom vznáša nejaká škaredá postava.
Večer pred svojou smrťou začal byť rozrušený. „Rozviažte mi nohy,“
hovoril neviem komu a bol viditeľne vystrašený. Moja matka s mojou
dcérou sa rozhodli, že zostanú cez noc v nemocnici, čo normálne
nerobili. Zaspávala som únavou a rovnako tak i mama.
Asi v 9:30 večer ma zobudila dcéra. „Mami,“ povedala, „poď rýchlo!
Dedovi sa niečo deje.“ Hnala som sa k posteli a otec stonal. „Prosím,
prosím,“ hovoril, „úpenlivo vás prosím, pustite ma, prosím, pustite ma.“
Jeho tón bol pokorný a vydesený, oči mal sklopené. Tieto slová povedal
počas budúcich šiestich hodín mnohokrát. Snažil sa zoskočiť z postele
a schovať sa pod vankúš. Musíte pochopiť, že bol kosť a koža, bez pomoci
nemohol ani močiť a teraz sa naraz pokúšal vstať a utiecť. Hádzal so
sebou ako šialenec. Toto je naozaj nepriaznivé, pomyslela som si.
Chytila som ho za ramená. „Oci,“ povedala som, „čo sa deje? Si v poriadku?“
Bol vystrašený. „Ó Sue,“ plakal, „skúšal som utiecť, naozaj som sa
snažil, ale oni ma chytili.“ Jeho hlas sa zmenil v krik. „Ona ma
chytila!“ zakričal. V tu chvíľu som si mala uvedomiť, čo sa stalo, ale
skutočnosť, že povedal, „Ona ma chytila“ ma zmiatla. Nejako ma to
zaskočilo a ďalších šesť hodín som sa ho len snažila utešiť.
On plakal znovu a znovu. „Ach, preboha,“ kričal, „len ma nechajte
odpočinúť, len desať minút. Prosím, úpenlivo vás prosím.“ Tón jeho hlasu
bol celú dobu vystrašený, ponížený a žadonivý. Spievala som a on sa
trochu ukľudnil. Potom prišla sestra a vyrušila ma. On začal znovu.
Hádzal so sebou a úpenlivo prosil.
„Čo je s tebou?“ spýtala som sa. Vyzeral zúfalo. „Snažím sa ti to
povedať,“ odpovedal, „ale proste nemôžem.“
Potom, v 3 hodiny ráno, mi náhle došlo, že tí, kto ho chytili, sú
Jamadútovia. Bolo to predsa úplne jasné, a ja som sa cítila tak hlúpo,
že som to až doteraz nepochopila. Obrátila som sa ku svojej 13ročnej
dcére a povedala jej, že si myslím, že ho držia Jamadútovia.
„Áno,“ povedala. „Ja viem. Zobudila som ťa, pretože som troch z nich
videla, ako sa vznášajú nad jeho posteľou. On sa krčil a pozeral sa na
nich.“
Naozaj ich videla. Neskôr popísala, ako vyzerali, s tesákmi ako majú
divočáci, ktoré vyčnievali dohora z ich úst, a s horiacimi očami.
Myslela si, že je to nejaký druh duchov, ktorí sa snažia ukradnúť otcovu
dušu z jeho tela. Moja matka samozrejme Krišnovým riadením celú dobu
spala a o ničom nemala ani potuchy.
„Čo mám robiť?“ myslela som si. Začala som sa modliť ku Krišnovi: „Ach,
prosím, Krišna, nechaj ho ísť,“ prosila som.
Vtedy mi odpovedala Nadduša (vnútorný hlas). „Prečo?“ povedala. „Bude
len znovu hrešiť.“
Potom som už bola úplne vyvedená z miery. Začala som sa modliť
k Jamarádžovi. „Jamarádž, prosím…“ A neustále som spievala mantry.
Povedala som otcovi, že je mi ľúto, že som nepochopila skôr, že sa ho
zmocnili oni. Vo svojom traumatizovanom stave mi prikyvoval. Celá jeho
skúsenosť s umieraním bola pekelná. Je mi ľúto, že niektoré duše musia
prežívať niečo takého a teraz chápem, prečo Šríla Prabhupáda cítil tak
naliehavú potrebu všetkých zachrániť.
„Oci,“ povedala som, „chceš, aby som ťa držala a spievala?“ „Áno, áno“
odpovedal. „Stále ťa držia?“ „Nie, pustili ma.“
Potom som ho ďalšie tri hodiny pevne držala a on sa pomaly vzdával
života. Odišiel ústami, pokojne, a ja som mu pritom spievala priamo do
ucha a nakvapkala mu do úst vodu z Gangy a Jamuny. Sústredila som sa na
spievanie veľmi blízko u jeho ucha, dokiaľ v 6 hodín ráno naposledy
nevydýchol. Vyšiel priamo ústami a jeho oči sa len zavreli.
Úbohý otec! Krutý, krutý a pekelný hmotný svet! Ubehlo len sedem
mesiacov od začiatku jeho choroby a sedemdesiatjedenročný príbeh jeho
života bol takto násilne ukončený.
Keď so sebou hádzal a kričal „Pustite ma!“, pýtala som sa sestier, čo sa
to s ním deje.
„Ach, to je normálne,“ hovorili. „Akurát s tým bojuje a to sa deje
každému. Existuje pre to i názov. Hovorí sa tomu terminálna fáza (v
angličtine „terminal restlessness“, tj. doslova „smrteľný nepokoj“ –
pozn. prekl.). Sestry sa zúčastňujú seminárov, aby sa naučili, ako sa
s tým vysporiadať.“
Takže ľudia, mám pre vás novinu. Je to v skutočnosti „fáza Jamadútov“.
Sestrám je samozrejme doporučované, aby do umierajúcich napumpovali plnú
dávku morfínu a nevšímali si všetkého toho ich blúznenia.
Ďalšia vec je, že o tom nemá nikto vedieť. Bola to čisto Krišnova
milosť, že my sme to mohli pochopiť, a i tak som to skoro premeškala.
Šesť hodín som bola zmätená, hoci mi to otec hovoril úplne jasne
a úpenlivo prosil o pomoc. Všetko to zakrýva nejaký druh máji
a ľudia si preto neuvedomujú, o čo ide.
Vie to len tá osoba, ktorá tým prechádza.
Bola tu zmienka o psoch. Jeden oddaný mi neskôr hovoril, že čítali
posvätné písma o Jamarádžovi, ktoré podávajú podrobné popisy. V nich je
povedané, že niekoľko dní pred smrťou prichádzajú pekelní psi, ktorí
vyčuchajú, kde umierajú darebáci. Tiež tu bola tá skutočnosť, že otec
povedal, „Ona ma chytila.“ Podľa všetkého Jamadútovia majú svoju vlastnú
spoločnosť. So ženami, deťmi a všetkým ostatným. Pretože sú to tiež živé
bytosti v tomto hmotnom svete, rodia sa do tej svojej spoločnosti.
Normálne sa nedotknem perom papiera, pretože sa k tomu necítim byť
kvalifikovaná, ale matka Rádhá Déví Dásí ma k tomu povzbudzovala
a povedala, že by som sa o túto skúsenosť mala podeliť so všetkými
oddanými. Prepáčte mi teda prosím moje nedostatky. Nie som veľký filozof
ani akademik. Tu sú niektoré komentáre Šrílu Prabhupádu
k tejto téme:
„Vidieť Jamadútov, alebo služobníkov Jamarádža, vládcu smrti, vidieť ich
tvárou v tvár… Vo chvíli smrti, keď zomiera veľmi hriešny človek, uvidí
Jamarádža, alebo jeho služobníkov. Tí vyzerajú veľmi divoko. Niekedy
začne byť človek na smrteľnej posteli veľmi vydesený a plače: ´Pomôžte
mi, pomôžte mi.´“ (Prednáška zo Šrímad Bhágavatamu, Denver, 2. júla 1975)
„Vy však prijímate toto poslanie a idete všade, do každého kútu sveta.
Som vám vďačný. Robíte to tak už v Európe a v Amerike, kde sú ľudia
v hlbokom spánku. Ľudia spia vinou zlého vedenia spoločnosti a stávajú
sa tak kandidátmi na to, aby boli unesení Jamadútmi. To je situácia
celého sveta, Jamadútovia. Jamadútovia vám nič neodpustia, hoci môžete
byť veľmi hrdí na to, akými nezávislými ste sa stali. Nie je možné
zachrániť civilizáciu darebákov, ktorá propaguje “Po smrti nie je žiadny
život a vy si ďalej užívajte toľko, koľko sa vám len zapáči.” Táto
skazená civilizácia je smrtiaca civilizácia. Vy ich teda zachráňte.
Zachráňte ich. Inak sú tu Jamadútovia.“ (Vrindávan, 5. septembra 1975)
„Tento človek taký bol a musí byť odvedený k Jamarádžovi pre
potrestanie… Ku čomu je trest? … Nie, je tu kvôli očisteniu. Je povedané
“potrebný trest”. To je zákon prírody. Zrovna tak ako keď ste sa
nakazili nejakou chorobou. Trestom je, že kvôli tejto chorobe musíte
trpieť. Trest je priaznivý. Keď ste sa nakazili nejakou chorobou
a trpíte, znamená to, že sa touto chorobou očisťujete. Nie je
nepriaznivé trpieť, stávate sa tak očisteným. Preto keď oddaný trpí,
neprijíma to v zlom. Premýšľa takto: “Očisťujem sa. Očisťujem sa.”“
(Vrindávan, 5. septembra 1975)
Pripúšťam teda, že aj napriek tomu, že mal otec na sebe korálky z Tulasí
a bol podľa obvyklých štandardov dobrý človek, mal ale tiež rád lov
a býval pijákom, sukničkárom a pojedačom kráv. A hoci k tomu mal
posledných 28 rokov všetky možnosti, Krišnovi sa neodovzdal. Dokonca ani
vo chvíli smrti sa nezdalo, že by bol schopný o Krišnovi premýšľať ako
o riešení svojho trápenia. Nevyvinul ani vyššie kvality, ako kvalitu
dobra, ktoré prinášajú dobrú karmu, aby sa mohol povýšiť na vyššiu
úroveň. Žil bez jasného chápania zmyslu jeho života.
Šríla Prabhupáda to zhrňuje vo význame ku Šrímad Bhágavatamu 6.2.49: „V
okamžiku smrti je každý zmätený, pretože jeho telo prestáva náležite
fungovať. I ten, kto po celý život spieval sväté mená Pána možno v túto
chvíľu nebude schopný Hare Krišna mantru
zreteľne vysloviť. Napriek tomu však
získa všetok prospech, ktorý spievanie svätého mena prináša. Prečo by
sme teda nemali spievať sväté meno nahlas a zreteľne, dokiaľ je naše
telo v poriadku? Ak budeme tak činiť, je celkom možné, že i v okamžiku
smrti budeme schopní vysloviť sväté meno Pána s láskou a vierou.“
Význam k Šrímad Bhágavatamu 6.2.15:
*„Každý dospeje práve do toho stavu bytia, na ktorý spomína, keď opúšťa
svoje telo. Ten, kto je zvyknutý spievať Hare Krišna mantru, bude
prirodzene spievať Hare Krišna tiež vtedy, keď ho stretne nejaká nehoda.
I keď na to však niekto nie je zvyknutý, a ak vysloví nejakým spôsobom
sväté meno Pána (Hare Krišna) pri smrteľnej nehode, zachráni sa od
pekelného života po smrti.“*
Vo význame k Šrímad Bhágavatamu 6.2.7:
*„Jamadútovia brali v úvahu len Adžámilov vonkajší stav. Pretože bol po
celý život nesmierne hriešny, mysleli si, že je treba ho odviesť
k Jamarádžovi, a nevedeli, že sa od reakcií za všetky svoje hriechy
oprostil. Višnudútovia ich teda poučili, že sa prenášaním štyroch slabík
mena Nárájana v dobe smrti zbavil všetkých hriešnych reakcií.“*
V tom istom význame Šríla Prabhupáda cituje nasledujúce verše:
*„Keď hriešny človek vysloví len jedno sväté meno Hariho, môže odstrániť
reakcie za viacej hriechov, než dokáže spáchať.“ *
*(Brhad-višnu Purána)*
*„Ak niekto prednáša sväté meno Pána – či už v bezmocnom stave alebo bez
toho, aby si to prial – všetky reakcie za jeho hriešny život okamžite
zmiznú, rovnako ako sa všetky malé zvieratá od strachu rozutekajú, keď
zareve lev.“*
*(Garuda Purána)*
*„Kto raz vysloví sväté meno Pána, ktoré zostáva z dvoch slabík, ha-ri,
má zaistenú cestu k oslobodeniu.“*
*(Skanda Purána)*
Môžem teda len dúfať a modliť sa, že môj otec vplyvom môjho chabého
úsilia a vďaka bezpríčinnej milosti Gurua a Gaurángu aspoň máličko na
Krišnu myslel.
Subhángí Deví Dásí
Zdielať:
* Facebook72
*
* Email
* Print
*
« Duchovia Ako nebyť ovcou »
Cancel Reply <#>
Hľadať v texte
Reinkarnácia
Najnovšie články
* Mayovia a Védy
* Démonkracia
* 4 usmerňujúce zásady
* 12 znamení na zamyslenie
* Byť človekom raz znamená byť človekom navždy?
Najnovšie komentáre
* nrayn komentoval Argumenty pre vegetariánstvo
* Jaro komentoval Argumenty pre vegetariánstvo
* Martin Červenka komentoval Démonkracia
* nrayn komentoval Postmoderné myslenie
* Kamco komentoval Mužský a ženský princíp
Archív
* December 2012
* November 2012
* September 2012
* August 2012
* Júl 2012
* Jún 2012
Zoznam odkazov
* Citáty
* Knihy online
Odoberajte novinky e-mailom
Keď chcete dostávať upozornenia na nové články e-mailom, nechajte nám
Vašu adresu.
Join 34 other subscribers
Monitoring webu realizuje NAJ.sk
Copyright © Reinkarnácia 2013
Created by naradesign.sk
Send to Email Address Your Name Your Email Address loading Zrušiť <#cancel>
Post was not sent - check your email addresses!
Email check failed, please try again
Sorry, your blog cannot share posts by email.
http://reinkarnacia.sk/smrt-a-umieranie/