* Filozofia o Teória o Regulácie o Čakry o Ayurvéda * Články * Védy online * Citáty * Videá o Vesmír a miesta o Vegetariánstvo a zdravie o Kresťanstvo o Prednášky + Śríla Prabhupáda # I. časť # II. časť # III. časť # IV. časť # V. časť * Shop * Kde nás nájdete? * Napíšte nám Reinkarnácia Smrť a umieranie Smrť a umieranie Proces umierania na základe popisov Védskych textov a svedectiev… *Proces zomierania* *Otázka: Čo sa deje a v akom poradí, keď duša opúšťa ľudské telo?* *Odpoveď:* Neexistuje jeden presný spôsob pre všetkých. To, ako a kedy osoba opúšťa svoje telo a kam pôjde, závisí hlavne od jej guny a karmy (spolu so zásahmi ostatných ľudí prostredníctvom požehnaní, modlitieb, obradov, ap.) *Z rozprávania zomierajúcich a nemocničného personálu spojeného s popismi Védskych zdrojov (hlavne Védanta sútry, Bhagavad-gíty , Purán) dochádza k tomuto:* Niekoľko dní/hodín pred smrťou osoba vstúpi do terminálnej fázy. Tá má často podobu terminálneho nekľudu (lekársky termín, viz nižšie). Vidí svojich mŕtvych predkov a konkrétne /ativáhika/ (sprevádzajúcich) /dévov/ a môže s nimi komunikovať. Jeho fyzickételo postupne chladne začínajúc končatinami. To spôsobuje oddeľovanie prány a subtílnych zmyslov, súčasti subtílneho tela, od fyzického tela. (Čhandógja Upanišad 8.12.2-3, Védanta sútra 2.4.7-8, SB 4.28.23) Odchod samotný prebieha skrz rôzne telesné otvory, podľa karmy a miesta, kam odchádza. *“Ti, kdo se nacházejí na úrovni kvality dobra, spějí k vyšším planetám; ti, kdo jsou ovlivněni kvalitou vášně, žijí na planetách na úrovni Země, a ti, kdo podléhají odporné kvalitě nevědomosti, klesají do pekelných světů.”* *Bhagavad-gíta 14.18* *“Tí, ktorí uctievajú polobohov, sa narodia medzi polobohmi; tí, ktorí uctievajú predkov, pôjdu k predkom; tí, ktorí uctievajú duchov, sa narodia medzi takýmito bytosťami a tí, ktorí uctievajú Mňa, budú žiť so Mnou.” * *Bhagavad-gíta 9.25* *Terminálny nepokoj:* Pokiaľ je umierajúci človek bezbožný a hriešny, objaví sa pri jeho smrteľnej posteli v roli *ativáhika dévov *poslovia Jamarádža zvaní Jamadútovia. Sú to hrôzu naháňajúce, divoko a strašlivo vyzerajúce osoby so zakrivenými rysmi, čiernou pleťou a ohnivými zježenými vlasmi farby medi, a dotyčnú osobu pomocou subtílnych (jemnohmotných) povrazov a reťazí násilne vytiahnu z jeho tela. Táto scéna umierajúceho človeka veľmi vydesí. Jamadútovia potom zbalia dušu pokrytú len subtílnym telom z mysli, inteligencie a falošného ega do obalu, v ktorom ho zoberú k súdu do Jamarádžovho sídla. Vlečú ju ďaleko po rozpálených vyprahnutých piesočných plochách, pričom ju napadajú rôzni ďalší tvorovia a hryzú ju psi. Na tejto ceste príšerne trpí a túži, aby to už skončilo. Celý tento proces je na jemnohmotnej úrovni, teda na úrovni mysle a inteligencie, dá sa to prirovnať k snovému zážitku. Garuda Purana 2.2.8 uvádza, že tí, ktorí spáchajú samovraždu (a obecne zomrú násilnou smrťou), sa stanú duchmi . Keď to však skončí, je predvolaný pred Jamarádža, neľútostného poloboha (déva), ktorý vládne smrti a trestá hriešnych. Je donútený prijať utrpenie na mieste, ktoré zodpovedá jeho hriechom, v jednom z pekiel v najnižšej úrovni vesmíru, priamo nad oceánom /Garbhódaka/. V tejto pekelnej oblasti zvanej /Naraka/ je zhruba 27 jemnohmotných pekelných miest. Napríklad osoba, ktorá sa podieľala na vraždení a pojedaní nevinných zvierat, sa dostane do /Krimibhĺdžany/, kde bude žiť ako červ, ktorý žerie chvost ďalšieho červa, zatiaľ čo tento červ požiera chvost jemu. Takých pekiel, ktoré odpovedajú spáchaným hriechom, existuje mnoho. Ich úplný popis možno nájsť v posledných kapitolách 5. spevu Šrímad Bhágavatamu. Po takýchto intenzívnych a strašidelných formách utrpenia je živá bytosť znovu vrhnutá do nižších životných druhov, ktoré odpovedajú jej hriešnym túžbam v jej ľudskom živote. Táto jemnohmotná skúsenosť ubije vedomie živej bytosti do takej miery, že nemá problém v nasledujúcej inkarnácii prijať telo nižšieho telesného druhu. Ľudia, ktorí nie sú tak hriešni, môžu očakávať kľudnejší odchod z tela. Pri zomieraní je za okamžik smrti označovaná chvíľa, kedy duchovná duša opustí hrubohmotné telo. V tú dobu duša, pokrytá subtílnym telom z mysli, inteligencie a falošného ega, odchádza z tela. Jemnohmotné telo v rámci tohto materiálneho sveta s dušou cestuje stále, nech ide kamkoľvek, a preto je živej bytosti počas všetkých jej rozmanitých životov zachovaná kontinuita hmotných skúseností. Smrť môže prísť z najrôznejších príčin. Keď však skutočne nastane, tak prvou vecou, ktorú osoba zažije, je úplná temnota. Všetko je temné, trvá to však len okamžik. Nadduša (Paramátma), ktorá sa nachádza hneď vedľa duše, začne ožarovať priechod, čo sa duši javí ako svetlo na konci tunela. Tá temnota je vlastne telo, ktoré je však teraz mŕtve a postráda vedomie, a vidíme ho teraz po prvý krát z vnútra. Existuje 118 rôznych priechodov, ktorými môžeme z tela odísť. Vo chvíli smrti je možné ísť len jednym z nich. Tieto priechody sa nazývajú /nádí/ alebo kanály /prány/. Podľa Garuda Purány 1.67 k smrti dochádza, keď pracujú súčasne obe hlavné nádí (v oblasti chrbtice), *Idá a Pingalá*. Za normálnych okolností sa striedajú. Možno ich chápať ako hlavné nervové či energetické kanály vo vnútri tela, presný lekársky ekvivalent však v dnešnej dobe nie je k dispozícií. Jedinec sa ale na cestu do svojho budúceho cieľa každopádne vydáva cez jednu z týchto nádí. Vieme, že ten, kto odchádza konečníkom alebo genitáliami, pôjde do nižších oblastí, zatiaľ čo ten, kto telo opúšťa niektorou z horných telesných častí, pôjde do vyšších oblastí. Tí, ktorí odchádzajú vrcholom svojej lebky, otvorom známym ako/brahma randhara/, tj. miestom, kde sa stretávajú tri lebečné kosti, dosiahnu sféry Brahmanu. Nadduša osvetľuje len jediný z týchto priechodov v súlade s karmou duše. Vyberá priechod, ktorý presne odpovedá predošlým činnostiam živej bytosti, a akonáhle je ožiarený, duša má prirodzenú tendenciu pohybovať sa smerom ku svetlu. Akonáhle je mimo telo, pocíti úľavu od bremena hmotnej telesnej konštitúcie a začne sa pohybovať ku svojej budúcej forme, ku ktorej je samovoľne priťahovaná. V tej dobe bude prežívať svet z perspektívy subtílneho tela a uvidí veci omnoho jasnejšie, než ako sa dajú vidieť prostredníctvom súčasného tela. Védánta-sútra popisuje, že nie príliš hriešne osoby odchádzajú na vyššie planéty. Po uplynutí doby určenej svojou karmou sa však musia vrátiť späť na Zem. Viac tu . „Živá bytosť koná príslušné obete, aby sa dostala na určité nebeské planéty. Keď sú potom na nebeských planétach jej výhody získané obeťami vyčerpané, vracia sa na Zem v podobe dažďa, prijme podobu zrna, to sa stane potravou muža a premení sa na spermie, ktorým je oplodnená žena. Týmto spôsobom živá bytosť opäť získa ľudské telo umožňujúce konať obete, a celý kolobeh môže začať znovu. Tak neustále prechádza sem a tam po hmotnej ceste a trpí. Osoba vedomá si Krišnu sa však takýchto obetí stráni. Vydáva sa priamo cestou vedomia Krišnu, a tak sa pripravuje na návrat k Bohu.“ (BG 8.3 výklad, citácia z Čhandógja Upanišady) /sri-bhagavan uvaca karmana daiva-netrena jantur dehopapattaye striyah pravista udaram pumso retah-kanasrayah/ *„Osobnosť Božstva Kapiladéva povedal: Pod dohľadom Najvyššieho Pána a podľa výsledkov svojej práce sa živá bytosť alebo duša dostáva prostredníctvom častice mužovho semena do lona ženy, aby prijala určitý druh tela.“ (Šrímad Bhágavatam 3.31.1)* Keď je embryo staré asi sedem mesiacov, je už dosť vyvinuté pre podporu vedomia. Dieťa sa potom vo svojom novom tele prebudí a ihneď sa začne hýbať, občas zvnútra kope matku v márnej snahe dostať sa preč z toho strašného zovretia, v ktorom sa nachádza. Ak je jedinec zbožný, potom tieto hrozné podmienky, kedy má paže a nohy v skrčenej plodovej polohe pritlačené k hrudníku, spôsobí, že sa začne takto modliť k Pánovi: „Ó Pane, tento stav je príšerný. Prosím, zachráň ma z tejto situácie a dostaň ma hneď preč z tohto lona, a ja sľubujem, že Ti budem v tomto živote zaručene slúžiť.“ Akonáhle sa však narodí, začne byť nadmerne priťahovaný ku všetkým zmyslovým objektom svojho záujmu a k službe, ktorú mu preukazuje jeho matka a členovia rodiny. Následne na svoju dharmu zabúda a znovu úplne upadne do máji . Vyhnite sa procesu znovuzrodzovania, nie je v žiadnom smere priaznivý. Popis jógovej smrti splynutím telesných elementov s /mahat-tattvou/ je podaný v Šrímad Bhágavatame 1.15.41-42, 2.2.30, 4.23.15-18, 7.12.30-31, Védánta-sútre 4.2.15-16, atď. Tento proces sa odohráva vo vedomí jogína. Šrídhara Svámí hovorí o skoncovaní s príťažlivosťou k rôznym zmyslovým objektom (Bhagavad-gíta 2.67) a splynutie zmyslov s ich objektami (/tan-mátry/). *Smrť v troch gunách* Bhagavad-gíta 14.14-15 uvádza tri miesta odchodu odpovedajúce trom gunám: dobro – nebo, vášeň – zem, nevedomosť – peklo. Śrímad Bhagavatam 11.25.22 to potvrdzuje. Príkladom smrti v kvalite vášne by mohol byť kráľ Purandžana, ktorý sa musel v budúcom živote narodiť ako žena. Adžámil bol prakticky na ceste do pekla a jeho situácia bola dobrým príkladom nevedomosti. V Gíta-mahátmje z Padma Purány je mnoho príkladov, ako príbeh bráhmana, ktorý musel ísť po smrti do pekla, a potom prijať zrodenie v zvieracej ríši. Príklad osoby, ktorá išla do neba, je Maharádž Purúravá. Potom, čo trochu ochladla jeho nadmerná pripútanosť k Urvaší, sa pohrúžil do vykonávaní obetí, ktoré ho naučili /gandharvovia /(druh polobohov – dévov). Na konci svojho života odišiel do neba (vyššie planetárne úrovne na jemnejšej úrovni). Existujú tiež najrôznejšie druhy džňáníov, jogínov a brahmačárínov, ktorí odchádzajú na planétu Brahmy. *Jama a Pitrilóka* *“Kráľom Pitu je Jamarádž, veľmi mocný syn poloboha Slnka. Sídli na Pitrilóke so svojimi osobnými služobníkmi a podľa pravidiel a usmernení Najvyššieho Pána posiela svojich zástupcov, Jamadútov, aby mu priviedli všetkých hriešnych ľudí ihneď po ich smrti. Potom, čo sa hriešnici ocitnú v dosahu jeho moci, riadne ich odsúdi podľa toho, akých sa dopúšťali hriešnych činností, a pošle ich na jednu z mnohých pekelných planét odpykať si primeraný trest. “* *Śrímad Bhagavatam 5.26.6 * *Otázka: Môžete prosím vysvetliť postavenie Pitrilóky a kde sa v skutočnosti nachádza? Vo väčšine veršov Šrímad Bhágavatamu je odlišovaná od nebeských planét, ale vo výklade k verši 5.2.2 je s nebeskými planétami postavená na rovnakú úroveň.* Pitrilóka by malo byť sídlo Jamarádža (SB 1.15.49, 5.26.6), kam Jamadútovia privádzajú hriešnikov.*Sú tri možnosti jej umiestnenia:* *1. Mesiac, nebeská úroveň:* Cesta /pitr-Jána/ spomínaná v Bhagavad-gíte 8.25 vedie na Mesiac. Ale nižšie Šríla Prabhupáda hovorí, že je to inak: (9. august 1976, Teherán): *Pradjumna: *Má ale mesačná planéta niečo spoločné s pity? Má Pitre …, je Pitrilóka niečo iné? *Prabhupáda:* Pitre? *Pradjumna: *Pita, Pitre? *Prabhupáda: *Nie. Pitrilóka je niečo iné. Tá je smerom dole. *2. Samjámaní, sídlo Jamarádža na vrchu Mánasóttara (SB 5.21.7,10), pozemská úroveň:* Sem Jamadútovia privádzajú hriešnikov podľa Šrímad Bhágavatamu 10.45.42-43 a 10.64.22 výklad. *3. Blízko Naraky (SB 5.26.5,37), úroveň nižšia ako pozemská (dno vesmíru):* V Šrímad Bhágavatame 6.2.31 Adžámil hovorí, že bol zachránený pred odvlečením do pekelných oblastí (adhah bhuvah). *Odpoveď (Ekanáth Dás):* Letmým nahliadnutím do rôznych zdrojov som zistil, že existujú najmenej tri odlišné druhy božských či polo-božských bytostí, ktoré je možné zaradiť pod názov “pitr”, a ich lóky (planéty) sa podľa toho líšia. Tiež sa píše: “… obývajú zvláštnu oblasť, ktorá je podľa niektorých *Bhuvas*, čiže sféra vzduchu, podľa druhých obežná dráha Mesiaca, a sú považovaní za vládcu /nakšater/ Mághy a Muly.” *Citácia z Hinduistického slovníka vydaného Manurishi Foundation:* Jama – Dozorca. Pluto, atď. Vo Védach je Jama polobohom smrti, s ktorým pobývajú duchovia zosnulých. Bol synom /Vivasvatua/ (poloboha Slnka) a mal dvojča, sestru menom Jamí či Jamuná. Podľa niektorých sú považovaní za prví ľudský pár zakladateľa rasy; a existuje zaujímavý hymnus, v podobe dialógu, v ktorom žena nabáda k pohlavnému styku za účelom zachovania rodu. Iný hymnus hovorí, že Jama „bol prvým z ľudí, ktorý zomrel, a prvým, kto odišiel do (nebeského) sveta.“ Bol to Jama, kto našiel cestu domov, ktorú nemožno vziať späť. „Tí, ktorí sú teraz zrodení, (idú) po svojich vlastných cestách do miesta, kam odišli naši dávni predkovia.“ „Ale,“ hovorí Muir, „Jama nie je nikde v Rig Véde popisovaný ako ten, kto má niečo do činenia s trestaním hriešnikov.“ Ako je doposiaľ známe, „hymnus tejto Védy neobsahuje žiadnu nápadnú zmienku o akomkoľvek takom trestaní… Jama aj napriek tomu do istej miery budí hrôzu. Je vykreslený ako vlastník dvoch nenásytných psov (Rigveda 10.14.10-12) so štyrmi očami a širokými nozdrami, ktorí strážia cestu do jeho sídla, a okolo nich je mŕtvym doporučované ponáhľať sa, ako najrýchlejšie môžu. O týchto psoch sa píše, že sa potulujú medzi ľuďmi ako jeho poslovia, bezpochyby preto, aby vyhľadávali ľudí pre odvedenie k svojmu pánovi, ktorý je na inom mieste identifikovaný ako smrť, a je popisovaný ako ten, kto posiela vtáka ako zvestovateľa konca.“ V týchto epických básňach je Jama synom Slnka a Saňdžni (svedomia) a bratom Vaivasvaty (Manua). Bol otcom Judhišthiry. Je polobohom zosnulých duší a sudcom mŕtvych. Keď duša opustí svoje smrteľné telo, ide do jeho sídla v nižších sférach; tam zapisovateľ Čitragupta prečíta jeho záznam z veľkého registra zvaného /Agrasandhani/ a nasleduje spravodlivý rozsudok, kedy je duša buď pozdvihnutá do sídla pitov (mánuov) alebo je podľa závažnosti svojej viny poslaná do jedného z dvadsaťjeden pekiel, či sa opäť narodí na zemi v ďalšej životnej forme. Jama je vládcom južnej oblasti vesmíru, a ako taký je nazývaný Dakšinašapatí. Je popisované, že má zelenú farbu pleti a nosí červený odev. Jazdí na byvolovi a je ozbrojený ťažkým kyjakom a slučkou pre pútanie svojich obetí. Purány uvádzajú legendu, v ktorej Jama pozdvihol nohu, aby nakopal Čáju, slúžku svojho otca. Tá ho prekliala, aby jeho nohu sužovali vredy a červy, ale jeho otec mu venoval kohúta, ktorý červíky vykloval a rany vyliečil. Kvôli tejto príhode je nazývaný Širnapáda, „Zvrašetná noha“. Jama mal niekoľko manželiek, ako sú Hemamálá, Sušílá a Vidžajá. Pobýva v nižšom svete, vo svojom meste Jamapuru. Tam vo svojom paláci zvanom Kaliči sedí na súdnom tróne, Vičárabhú. Pomáha mu jeho zapisovateľ a radca Čitragupta a je obsluhovaný svojimi dvoma hlavnými služobníkmi a strážcami, Čandou či Maháčandou, a Kálapurušou. Jeho poslovia, Jamadútovia, privádzajú duše zosnulých a dvere jeho súdnej siene stráži jeho nosič Vaidhjáta. Jama má mnoho mien, ktoré popisujú jeho funkciu. Je Mritju, Kála a Antaka, „smrť“; Kritána, „ukončovateľ“; Šámana, „ten, kto vyrovnáva účty“; Dandí či Dandadhara, „nositeľ žezla trestu“; Bhímašásana, „ten, kto vynáša desivé rozsudky“; Páší, „nositeľ oprátky“; Pitripati, „pán mánov (predkov)“; Prétarádza, „král duchov“; Šráddhadéva, „boh pohrebných obetí“; a zvlášť Dharmarádza, „vládca spravodlivosti“. Je Audumbara, podľa udumbary, figovníku, a podľa svojho pôvodu je Vaivasvata. Existuje dharmašástra, ktorá nesie Jamovo meno. Existuje veľké množstvo jeho popisov v rôznych Védskych textoch. *Ako sa stať Jamadútom* *„Tí, ktorí strávili niekoľko rokov v strašnom pekle a nemajú vo svojej priazni potomkov (ktorí by im ponúkli dary – tj. pri obrade šráddha) sa stanú poslovia Jamy.“ * *Garuda Purána 2.18.34* *Ako sa vyhnúť Jamarádžovi: príbeh o Adžámilovi* Adžámilov príbeh uvádza Bhágavata Purána (6. kniha, kapitola 1.) ako príklad toho, že i tá najhriešnejšia osoba môže dosiahnuť oslobodenie. Adžámil bol bráhmana, ktorého raz otec poslal do džungle pre /samit/ (listy a vetvičky pre prípravu obetného ohňa). Adžámil tam stretol krásnu ženu z rodu šúdrov. Bráhmana na všetko zabudol, oženil sa s ňou a narodili sa im deti. Keď bolo tomuto bráhmanovi, ktorý bol stelesnením všetkých nerestí, osemdesiatsedem rokov, nastal čas, aby zomrel a prišli k nemu Jamadútovia (zástupcovia Jamy, poloboha smrti). Vydesený Adžámil hlasne volal meno svojho najstaršieho syna, „Nárájana“. Keď počuli opakované volanie Višnuovho mena „Nárájana“, objavili sa tam Višnuovi služobníci a odvolali Jamových zástupcov. Od toho dňa sa z Adžámila stal oddaný Višnua, činil pokánie na brehu Gangy a po niekoľkých rokoch dosiahol spásy. Adžámil bol zachránený pred peklom, pretože keď ku nemu prišli Jamadútovia, opakoval meno „Nárájana“. Kvôli tomu Jamarádž zakázal svojím sluhom sa čo i len dotknúť i tých oddaných, ktorí „omylom alebo vinou svojho zmätenia ilúziou… niekedy spáchajú hriešne činy,“ pretože „sú chránení pred hriešnymi reakciami vďaka tomu, že stále spievajú mantry s menom Boha“. Jamarádž potom povedal Jamadútom: „Paramahamsovia sú vznešené osoby, ktoré nemajú záľubu v hmotnom pôžitku a ktoré pijú med z lotosových nôh Pána. Moji drahí služobníci, privádzajte mi k potrestaniu len tie osoby, ktoré majú k chuti tohto medu odpor, nezdružujú sa s paramahamsmami a sú pripútaní k rodinnému životu a svetskému potešeniu, ktoré tvoria cestu do pekla.“ *“Člověk může být velice učený a moudrý, ale jestliže nechápe, že snaha o uspokojení smyslů je zbytečnou ztrátou času, pak je šílený. Zapomíná na svůj vlastní zájem, snaží se být šťastný v hmotném světě a své zájmy soustřeďuje na domov, který se zakládá na pohlavním styku a přináší mu hmotná utrpení všeho druhu. Takový člověk není o nic lepší než tupé zvíře.”* *Śrímad Bhagavatam 5.5.7* „Moji drahí služobníci, privádzajte ku mne prosím len tie hriešne osoby, ktoré nevyužívajú svoj jazyk k ospevovaniu svätého mena a Krišnových vlastností, ktorých srdce si ani raz nespomenulo na Krišnove lotosové nohy a ktorých hlava sa pred Pánom Krišnom ani raz nesklonila. Posielajte mi tých, ktorí nevykonávajú svoje povinnosti voči Višnuovi, ktoré sú jedinýmipovinnosťami ľudského života. Privádzajte mi prosím všetkých takýchto hlupákov a darebákov.“ *Vznešenosť Tulasí (z Padma Purány)* Na rastlinke Tulasí je posvätné všetko: listy, kvety, plody, korene, vetvičky, kôra a dokonca i okolitá pôda. Duša zosnulého, ktorého mŕtve telo je spálené na ohni z dreva vetvičiek Tulasí, natrvalo dosiahne Višnulóky. Dokonca i veľkí hriešnici môžu byť sprostení svojich hriechov, pokiaľ sú ich mŕtve telá spopolnené pomocou vetvičiek Tulasí. Pokiaľ človek vo chvíli smrti myslí na Boha a opakuje Jeho meno, a pokiaľ je jeho mŕtve telo neskôr spálené pomocou vetvičiek Tulasí, už sa nebude opätovne rodiť. I ten, kto spáchal milióny hriechov, dosiahne mókšu (oslobodenie), pokiaľ je pri kremácii jeho mŕtveho tela na spodok pohrebnej hranice položená vetvička Tulasí. Rovnako tak sa pri spojení s ňou stane čistou všetka voda. Voda z Gangy i všetko palivové drevo sa stane čistým pomocou pridania malého kúsku vetvičky Tulasí. Ak je niekoho mŕtve telo spálené len za použitia Tulasí, budú zmyté jeho hriechy za miliónov rokov jednej /kalpy/. Od toho, ktorého mŕtve telo je spopolnené pomocou Tulasí, sa budú Jamadútovia držať ďalej a naopak sa priblížia služobníci Višnua. Pokiaľ sa zapáli pre Višnua lampička pomocou vetvičky Tulasí, výsledok bude rovnaký ako pri zapálení státisícov lampičiek pre Višnua. Ak človek pripraví z lístkov Tulasí pastu, potrie si s ňou svoje telo a potom jeden deň uctieva Višnua, získa prospech zo stovky obyčajných uctievaní a tiež prospech z vykonávania stovky /go-dan/ (obdarovanie kravami). (Padma Purána, kapitola 24) *Prišli otvoreným oknom* Tribhuvannáth Dás V roku 1998 s nami na našom festivalovom zájazde vo východnej a strednej Afrike bol oddaný menom Jeremy. Je skôr kongragačný člen ISKCONu a práve začína chápať záväzky v rámci vedomia Krišny. Dostal ale maláriu a musel sa predčasne vrátiť. Po jeho návrate som s ním hovoril po telefóne. Zmienil som sa o tom, ako musí byť opatrný, aby z procesu rozvoja vedomia Krišny nepoklesol. O dva týždne neskôr bol už síce späť u svojich „starých spôsobov“, ale bol stále oddaným – hoci nie tak striktným ako predtým. Raz si vyrazil von so svojou priateľkou a keď obdivovali nejaké vodopády v horách v okolí írskeho Wicklow, šmykol sa a spadol 20 metrov dolu po úbočí hory – jeho šťastie bolo, že zatiaľ čo sa rútil dolu, z plných pľúc kričal Krišna! Krišna! a nejaké kríky spomalili jeho rýchlosť. Potom ale prepadol cez hranu… a letel ďalších 50 metrov voľným pádom v ústrety smrti! Vykríkol „Krišna!“ a naraz sa zastavil… „rozpľasol“ sa na jedinom skalnom výčnelku, ktorý vystupoval z úbočia hory. Bol zranený – mal zlomenú panvu, nohu, atď., ale prežil. Ten skalný výčnelok mal neobvyklý vnútorný záhyb práve s takými rozmermi, že zmiernil dopad jeho tela. Keby to bola normálna skala, len by sa od nej odrazil a zomrel. Členovia záchranného týmu hovorili, že nemôžu veriť jeho šťastiu. Desať ľudí pred ním spadlo z rovnakého miesta, deväť z nich zomrelo a jeden bol zmrzačený. V nemocnici (kde sa plne zotavuje) za ním prišiel nejaký Michael, ktorý spadol zo žeriavu. Pri páde narazil hlavou na oceľový nosník (mal to šťastie, že mal prilbu) a hlava na temene sa mu odlupovala ako pomaranč. Ako zázrakom ho zachytil jeho ťažký plášť a zachránil mu život. Zastavil sa za Jerrym – z ktorého, predtým tej najzhýralejšej osoby, sa od tej prelomovej chvíle v jeho živote stal takmer svätec a dokonca si v nemocnici postavil vlastný oltár. Počul, že Jerry je „Hare Krišna“ a chcel sa s ním stretnúť. Po chvíli sa Jerry posťažoval na svoje „nočné mory“. „Nočné mory!“ zvolal Michael. „Mňa prepadlo päť hrôzostrašne vyzerajúcich príšer, ktoré prišli do vnútra oknom. Povedali mi, že si pre mňa prišli.“ (Keď bol Michael na jednotke intenzívnej starostlivosti, jednej noci bol „mŕtvy“ trikrát.) Detailne tie bytosti popísal. Bol z ich vzhľadu tak vydesený, že do okna mrštil stoličku a ukľudniť ho museli štyri sestry! Tie bytosti prišli, aby ho odviedli; zmienil dokonca, že jedna z nich mala niečo ako povraz. „Prišli späť znovu a povedali, že si pre mňa prídu veľmi skoro.“ Jerry sa spýtal: „Bola to len nočná mora?“. „Nie!“ povedal Michael, „tí chlapíci boli tak skutoční ako ty alebo ja… Títo chlapíci boli úplne skutoční!“ *Stretnutie s Jamadútmi* Vaidjanátha Dás Raz prišiel do starého chrámu („oceľového vagónu“) v Soči jeden veľmi výstredný umelec so Šrí Íšópanišad v ruke a rozprával oddaným svoj príbeh: „Ľudia, hľadám vás už tri dni a som neskutočne rád, že som vás nakoniec našiel. Jedného dňa som si kúpil túto knihu (nemohol ani vysloviť jej názov a meno jej autora, Šrí Prabhupádu, len niečo zakoktal) a skúšal som ju čítať. Ale bolo ju veľmi ťažké pochopiť, je v nej toľko nezvyklých slov. Preto som ju odložil na poličku a viac som sa o ňu nestaral. Pil som veľa alkoholu. Raz, keď som ležal opitý v posteli, začul som blízko divné hlasy. Bolo to niečo absolútne nového. Rozhliadal som sa odkiaľ prichádzajú a nezreteľne som zbadal dve osoby. Hovorili o mne – o mojom živote a aký bol hriešny. Vypočítavali znovu všetky moje hriechy tak podrobne, že som si to už ani nepamätal, a spomenuli tiež niekoľko dobrých vecí. Nakoniec dospeli k záveru: „Musí ísť do pekla!“ Nesúhlasne som vykríkol: „Ja nechcem ísť do pekla a vôbec nechápem, o čo tu ide!“ Ale jeden z nich mi aj tak okamžite okolo krku omotal pevný povraz. Snažil som sa ho zbaviť a utiecť preč, ale márne – povraz bol veľmi tesne utiahnutý. Bol so mnou už skoro koniec, ale náhle sa mi pred očami objavil obrázok z obalu tejto knihy (Šrí Íšópanišad s Pánom Kéšavom a Šéša Nágou). Vlastne to nebol obrázok, ale skutočnosť. Had sa pohyboval a naraz z jeho mnohých tlám začal šľahať oheň. Bol som z toho úplne vyvedený z miery a pýtal som sa týchto osôb, čo to všetko znamená. Odpovedali: „To je prvé peklo, kam ty pôjdeš.“ Ale naraz všetko zmizlo, ja som sa prebudil na posteli v úplnom šoku. Okamžite som prestal piť a fajčiť a snažil som sa nájsť vás, oddaných, aby som pre toto všetko našiel vysvetlenie. Na kolenách vás prosím, dovoľte mi tu niekde zostať!“ (Tento príbeh dokazuje nesprávnosť teórie vedcov, že *NDE* (zážitky blízko smrti) sú ovplyvnené kultúrnym prostredím zomierajúceho – u ľudí z Východu sa predpokladá, že budú mať iné prežitky než ľudia zo Západu. Existuje však viacej príbehov ľudí zo Západu, ktorí takto „stretli“ služobníkov pána smrti, Jamarádža.) *Stretnutie vo sne* „Predtým, ako som prišiel žiť do chrámu, som veľa čítal Prabhupádove knihy – niekedy i celé hodiny denne – a hlboko som si ich cenil. V tej dobe som ešte býval v prenajatom byte, ktorého majiteľkou bola žena, ktorá žila spoločne so svojou dcérou. To dievča bolo ťažko drogovo závislé a mňa často budil jej krik, keď mala nočné mory. Jednu noc ma zobudil jej obzvlášť hrozný výkrik. Pozrel som sa na hodiny – bolo pol jednej ráno. Viem, že táto doba je neblaho známa pre svoju nepriaznivosť, a preto som bol trochu znepokojený a zmätený. Ale potom som znova zaspal a vo sne som zazrel, ako sa ku mne blíži zvláštna postava, ktorá vyzerala ako čert – bola tmavá, s veľkými ušami a v ruke mala palicu alebo niečo podobné. Dívala sa na mňa a smiala sa: „Ó, ty čítaš tieto knihy! Ha, ha, ha!“ a ukázala na môj Bhágavatam, ktorý ležal na stole vedľa postele. Okamžite som si uvedomil, že nemôžem vôbec nič robiť, ale ak je Krišna v srdciach všetkých živých bytostí, môže ma ochrániť. Tak som nadobudol pocit bezpečia. V tu chvíľu sen skončil a po zvyšok noci som spal kľudne. Táto príhoda ešte viacej prehĺbila moju dôveru v tieto zdroje.“ *Posvätné vody a terminálny nepokoj* Pred niekoľkými týždňami ma prišiel navštíviť kamarát José a vyzeral veľmi smutne. Keď som sa ho spýtala čo sa deje, povedal, že jeden z jeho priateľov zomiera na rakovinu a že ho ide navštíviť do nemocnice. Povedal mi, že jeho priateľ žil veľmi zlým životom, bral mnoho drog, a preto bol vo veľkej depresii. Podľa písem ten, kto žije v kvalite nevedomosti, zostúpi na pekelné planéty (BG 16.16, SB 5.26, atď.), takže som premýšľala, ako by som mohla tej osobe pomôcť. Spomenula som si, že jedna veľmi pekná oddaná, Uttará, mi dala malý pohár vody z Rádhá kundu, Šjáma kundu, Jamuny a Gangy. Pomyslela som si, že jeho karme veľmi pomôžu, keď vypije túto vodu. Povedala som Josému o sile tejto vody a dala som mu ten pohár, aby ho mohol vziať ku svojmu priateľovi a pokúsiť sa dať mu napiť než opustí telo. José si nebol príliš istý, či to pomôže, pretože jeho priateľ vraj ničomu takému neverí. Ja som ale Josému povedala: „Len sa pokús mu ju naliať do nápoja a nikomu o tom nehovor, neuškodí to.“ José teda vzal pohár a odišiel. Keď dorazil do nemocnice, jeho priateľ kričal a plakal od bolesti a bol veľmi rozhnevaný, pretože nechcel zomrieť. Bol veľmi nervózny a odmietal všetky lieky a nápoje, ktoré mu ponúkali. José mu uvaril mätový čaj a nalial do nej trochu posvätenej vody. Jeho priateľ prekvapene čaj prijal a veľmi rýchlo ho vypil, až si skoro spálil ústa. Všetci žasli, pretože odmietal všetky teplé nápoje, ktoré mu počas niekoľkých predchádzajúcich dní ponúkali. Jeho priateľ náhle prestal plakať a kričať a veľmi sa mu uľavilo. Dokonca sa mu na tvári objavil úsmev. Všetkých tá náhla zmena šokovala. Snažili sa na neho hovoriť, ale nepovedal ani slovo. Odmietol hovoriť, jesť a piť, len sa usmieval a kľudne ležal. O hodinu neskôr opustil telo. *Terminálna fáza – čas Jamadútov* (do slovenčiny prekladaný odborný výraz „terminálna fáza“ znie v angličtine „terminal restlessness“, tj. doslova „smrteľný nepokoj“ – pozn. prekl.) Počuli ste niekedy o terminálnej fáze? Pravdepodobne nie, pokiaľ nie ste lekár alebo zdravotná sestra. Ale hoci ide o nové pomenovanie, sú tieto okolnosti popísané v Šrímad Bhagavatame. *Šríla Prabhupáda hovorí:* „A sú tu zároveň skľučujúce okolnosti smrti. Keď človek leží v kóme, prežíva toľko utrpenia, toľko snov, prichádzajú Jamadútovia. Niekedy človek na smrteľnej posteli plače, toľko trpí, ale nie je mu pomoci. Nikto nemôže pomôcť. to sú skľučujúce okolnosti smrti…“ (Šríla Prabhupáda, Górakhpur, 18. februára 1971) Budem vám rozprávať, ako som sa o tom dozvedela. Tento príbeh je typickým príkladom hrozivej reality, pred ktorou sú postavené všetky trpiace duše v tomto hmotnom svete. Ukazuje tiež jasne, pred čím nás Šríla Prabhupáda zachránil a prečo by sme mu mali byť naveky vďační. Všetko to začalo telefonátom od mojich rodičov, že otec má rakovinu. Verím na znamenia, a v tu chvíľu mi začalo silne ťukať pravé oko (/nimitta/), takže som vedela, že to nedopadne dobre. To bolo na začiatku novembra. Ale otec bol optimistický. Bol si istý, že môže všetko prekonať, pretože bol vždy pánom každej situácie a vo svojom živote čelil mnohým ťažkostiam, ktoré všetky prekonal. Až doposiaľ sa zdalo, že je šťastlivcom, ktorý si v každom ohľade užíva všetkých dobrých možností a dobrej karmy. Vedel pramálo o tom, že s jeho dobrou karmou bude rýchly koniec. Otec mal rakovinu prostaty a rozšírila sa mu do kostí. Podstúpil chemoterapiu, tá ale dvakrát zlyhala. Jedného dňa som zavolala a on doslova plakal: „Ja umieram“, povedal. Cítila som s ním súcit. Bol v rukách “krutého” osudu bezmocný. Snažila som sa mu pomôcť. „Netráp sa,“ povedala som. „Existuje reinkarnácia. Budeš v poriadku. Len sa modli. Boh je láskavý.“ To však bola len malá útecha pre niekoho, kto bol zmätený a o Bohu nič nevedel. Potom som mala dojem, že som nejakým spôsobom s jeho utrpením spojená. Cítila som všetok jeho strach a úzkosť. Stále som sa modlila. Nič takého som prežívať nechcela, ale myslím si, že som s ním bola nejako karmicky prepojená, takže z toho nebolo úniku, bez ohľadu na to, ako ďaleko od neho som bola. Telesné utrpenie nebolo ničím v zrovnaní s psychickými mukami, ktoré zažíval. Začal byť pokorný a ja som niekoľkokrát všetko nechala a odletela z Vrindávanu, aby som bola s ním. O Krišnovi skôr nikdy nechcel nič počuť, tak som sa o to prestala už pred rokmi pokúšať. Nikdy sme sa spolu na túto tému nebavili. Len som mu dávala prasádam (miloval to, čo som varila) a hovorili sme o iných veciach. Mala som so sebou vrindávanský prach a trochu vody z Jamuny zmiešanú s vodou z Gangy. A tiež nejaké malé Džagannátové Božstvá. Všetky tieto veci som uložila v dome, pretože som dúfala, že by mohli mať nejaký účinok, a kedykoľvek to bolo možné, tak som ich používala – pri otcovom jedle, a tak ďalej. Pokračovala som stále vo svojich modlitbách a dúfala som, že by som ho skôr ako zomrie nejakým spôsobom mohla presvedčiť o Krišnovi. Bol stratou kontroly nad svojou situáciu tak vyvedený z miery a pokorený, že bol do určitej miery ochotný počúvať. Chytal sa stebla. Predčítala som mu trochu z Bhagavad-gíty a on hovoril, že je to povzbudivé. Tiež som mu čítala z knihy /Coming Back/. Páčilo sa mu to, pretože myšlienka reinkarnácie bola niečo pozitívneho, s čím sa dalo hľadať do budúcnosti, a to on zúfale potreboval. Všimla som si tam kapitoly o Adžámilovi a cítila som, že by som mu ich mala prečítať, ale myslela som si, že by to na neho bolo príliš veľký tlak. Naviac som tam predsa bola ja a hovorila som si niečo v tom zmysle, že pretože spievam sväté mená, malo by byť všetko v poriadku. Naozaj som verila, že stačí, keď budete jednoducho spievať Hare Krišna a iné silné mantry a všetky nepriaznivé veci odídu. Neskôr som však poznala, že toto je povrchný a nováčkovský názor. Hmotný svet je tak náročné miesto a ja som vďaka svojmu veľkému egu precenila svoju vlastnú čistotu. Neskôr som si uvedomila, že v skutočnosti vlastne nie som ani skutočne oddaná. Pokiaľ nie ste schopní zachrániť sami seba, ako by ste mohli zachrániť niekoho iného? Niekoľkokrát som odišla do Vrindávanu, pretože som tam mala rodinné a pracovné povinnosti, avšak celú dobu som cítila, ako ma to k otcovi tiahne. Keď som bola preč, nemala som počas tej doby žiadny vnútorný kľud. Myslím, že ma doma skutočne potreboval a bol na mňa citovo závislý, pretože som bola jediný človek, ktorý mu predkladal nejaké skutočné riešenie. Ľudia naviac v zásade nie sú súcitiaci a on potreboval veľa porozumenia. Nie som nijak zvlášť dobrá vo zvládaní utrpenia, takže bolo ťažké uniesť, keď som videla, ako niekto, o ktorého sa staráte, trpí tak veľkou úzkosťou. Nechala som tam Džagannátové Božstvá a prosila som Ich o odpustenie všetkých priestupkov, a aby láskavo ochránili môjho otca, zatiaľ čo som len na pár týždňov pracovne odišla späť do Indie. Potom zavolala moja matka. Nevedela kade kam. „Prosím, príď,“ povedala. „On ide teraz do nemocnice a potrebujeme ťa tu.“ Skočila som na prvé lietadlo a akonáhle som dorazila, presunuli sme sa s otcom do nemocnice. Zdalo sa, že to Krišna zariadil úplne fantasticky. Dali nám súkromnú izbu a nechali ma tam spať a starať sa o neho. Nikto nespochybňoval, či som k tomu oprávnená, a moja matka sa len stiahla, do ničoho sa neplietla a nechala ma robiť čokoľvek. Je rímska katolíčka a obvykle ma o Krišnovi hovoriť nenecháva. Uvedomila som si, žekarmís natoľko popierajú smrť, že sa snažia vyhnúť realite umierania ako to len ide, takže pre ňu bolo vítané východisko, keď som sa tohto bremena ujala ja. Mohla ísť domov a predstierať, že sa nič nedeje, s vedomím toho, že sa o otca postarám. Alebo snáď hlboko vo vnútri tiež cítila zúfalú túžbu po jeho duchovnom prospechu, a ja som bola tým najlepším riešením, ktoré mali. Nie som si tak úplne istá. Akonáhle sa všetko dostane mimo rámec ich hmotného vnímania a kontroly, začnú byť úplne zmätení. Viem len to, že som sa bola schopná starostlivosti o môjho otca úplne ujať. Mnoho ľudí musí v nemocniciach trpieť a umierať osamote, keď si prechádzajú tým, o čom sa chystám rozprávať… Spala som vedľa otca a starala sa o každú jeho potrebu. Podarilo sa mi navliecť mu korálky z Tulasí, ktoré mu potom jedna démonská sestra ustavične dávala dolu. Začínala som z toho byť mentálna. Ach nie, myslela som si, on je tak hriešny, že na sebe nemôže mať Tulasí. Tento prístup ma náležite odpálil, takže som začala byť smelšia a nechávala som mu tie korálky, nech sa deje, čo sa deje. Ona ich dala dolu a ja som sa len láskavo usmiala a hneď som mu ich zasa navliekla. Čítala som mu dosť z Bhagavad-gíty . Posledných dvanásť dní pred smrťou už vôbec nejedol. Osem z týchto dní dostával len vodu z Gangy a Jamuny a nič iné. Mala som pod kontrolou všetko, čo mu šlo do úst. Dokonca som mu do vody začala pridávať vrindávanský prach. Ako sa blížil ku koncu, bol už v inej úrovni, ktorá nie je súčasťou tohto sveta. Zdalo sa, že vníma veci, ktoré ostatní ľudia vidieť nemôžu. Každú noc som si napríklad na seba do postele obliekala tričko so Šivom. Bol na ňom vpredu veľký obrázok Pána Šivy. Mala som vo zvyku počkať, než otec zaspí, a potom mu sotva znateľne poprášiť hlavu prachom z Vrindávanu pre prípad, že by zomrel, zatiaľ čo budem spať. Jednu noc, práve keď som mu poprášila hlavu, vyskočil s očami široko otvorenými úžasom. „Och, si celá obklopená prachom,“ povedal. Ďalšiu noc sa vymrštil zo spánku rovnakým spôsobom a uprene sa pozeral na moje tričko s Pánom Šivou. „Dávaj pozor!“ povedal. „Z tvojho trička vychádza oheň.“ Deň predtým než zomrel, povedal, že v izbe sú veľkí psi a že sa vonku za oknom vznáša nejaká škaredá postava. Večer pred svojou smrťou začal byť rozrušený. „Rozviažte mi nohy,“ hovoril neviem komu a bol viditeľne vystrašený. Moja matka s mojou dcérou sa rozhodli, že zostanú cez noc v nemocnici, čo normálne nerobili. Zaspávala som únavou a rovnako tak i mama. Asi v 9:30 večer ma zobudila dcéra. „Mami,“ povedala, „poď rýchlo! Dedovi sa niečo deje.“ Hnala som sa k posteli a otec stonal. „Prosím, prosím,“ hovoril, „úpenlivo vás prosím, pustite ma, prosím, pustite ma.“ Jeho tón bol pokorný a vydesený, oči mal sklopené. Tieto slová povedal počas budúcich šiestich hodín mnohokrát. Snažil sa zoskočiť z postele a schovať sa pod vankúš. Musíte pochopiť, že bol kosť a koža, bez pomoci nemohol ani močiť a teraz sa naraz pokúšal vstať a utiecť. Hádzal so sebou ako šialenec. Toto je naozaj nepriaznivé, pomyslela som si. Chytila som ho za ramená. „Oci,“ povedala som, „čo sa deje? Si v poriadku?“ Bol vystrašený. „Ó Sue,“ plakal, „skúšal som utiecť, naozaj som sa snažil, ale oni ma chytili.“ Jeho hlas sa zmenil v krik. „Ona ma chytila!“ zakričal. V tu chvíľu som si mala uvedomiť, čo sa stalo, ale skutočnosť, že povedal, „Ona ma chytila“ ma zmiatla. Nejako ma to zaskočilo a ďalších šesť hodín som sa ho len snažila utešiť. On plakal znovu a znovu. „Ach, preboha,“ kričal, „len ma nechajte odpočinúť, len desať minút. Prosím, úpenlivo vás prosím.“ Tón jeho hlasu bol celú dobu vystrašený, ponížený a žadonivý. Spievala som a on sa trochu ukľudnil. Potom prišla sestra a vyrušila ma. On začal znovu. Hádzal so sebou a úpenlivo prosil. „Čo je s tebou?“ spýtala som sa. Vyzeral zúfalo. „Snažím sa ti to povedať,“ odpovedal, „ale proste nemôžem.“ Potom, v 3 hodiny ráno, mi náhle došlo, že tí, kto ho chytili, sú Jamadútovia. Bolo to predsa úplne jasné, a ja som sa cítila tak hlúpo, že som to až doteraz nepochopila. Obrátila som sa ku svojej 13ročnej dcére a povedala jej, že si myslím, že ho držia Jamadútovia. „Áno,“ povedala. „Ja viem. Zobudila som ťa, pretože som troch z nich videla, ako sa vznášajú nad jeho posteľou. On sa krčil a pozeral sa na nich.“ Naozaj ich videla. Neskôr popísala, ako vyzerali, s tesákmi ako majú divočáci, ktoré vyčnievali dohora z ich úst, a s horiacimi očami. Myslela si, že je to nejaký druh duchov, ktorí sa snažia ukradnúť otcovu dušu z jeho tela. Moja matka samozrejme Krišnovým riadením celú dobu spala a o ničom nemala ani potuchy. „Čo mám robiť?“ myslela som si. Začala som sa modliť ku Krišnovi: „Ach, prosím, Krišna, nechaj ho ísť,“ prosila som. Vtedy mi odpovedala Nadduša (vnútorný hlas). „Prečo?“ povedala. „Bude len znovu hrešiť.“ Potom som už bola úplne vyvedená z miery. Začala som sa modliť k Jamarádžovi. „Jamarádž, prosím…“ A neustále som spievala mantry. Povedala som otcovi, že je mi ľúto, že som nepochopila skôr, že sa ho zmocnili oni. Vo svojom traumatizovanom stave mi prikyvoval. Celá jeho skúsenosť s umieraním bola pekelná. Je mi ľúto, že niektoré duše musia prežívať niečo takého a teraz chápem, prečo Šríla Prabhupáda cítil tak naliehavú potrebu všetkých zachrániť. „Oci,“ povedala som, „chceš, aby som ťa držala a spievala?“ „Áno, áno“ odpovedal. „Stále ťa držia?“ „Nie, pustili ma.“ Potom som ho ďalšie tri hodiny pevne držala a on sa pomaly vzdával života. Odišiel ústami, pokojne, a ja som mu pritom spievala priamo do ucha a nakvapkala mu do úst vodu z Gangy a Jamuny. Sústredila som sa na spievanie veľmi blízko u jeho ucha, dokiaľ v 6 hodín ráno naposledy nevydýchol. Vyšiel priamo ústami a jeho oči sa len zavreli. Úbohý otec! Krutý, krutý a pekelný hmotný svet! Ubehlo len sedem mesiacov od začiatku jeho choroby a sedemdesiatjedenročný príbeh jeho života bol takto násilne ukončený. Keď so sebou hádzal a kričal „Pustite ma!“, pýtala som sa sestier, čo sa to s ním deje. „Ach, to je normálne,“ hovorili. „Akurát s tým bojuje a to sa deje každému. Existuje pre to i názov. Hovorí sa tomu terminálna fáza (v angličtine „terminal restlessness“, tj. doslova „smrteľný nepokoj“ – pozn. prekl.). Sestry sa zúčastňujú seminárov, aby sa naučili, ako sa s tým vysporiadať.“ Takže ľudia, mám pre vás novinu. Je to v skutočnosti „fáza Jamadútov“. Sestrám je samozrejme doporučované, aby do umierajúcich napumpovali plnú dávku morfínu a nevšímali si všetkého toho ich blúznenia. Ďalšia vec je, že o tom nemá nikto vedieť. Bola to čisto Krišnova milosť, že my sme to mohli pochopiť, a i tak som to skoro premeškala. Šesť hodín som bola zmätená, hoci mi to otec hovoril úplne jasne a úpenlivo prosil o pomoc. Všetko to zakrýva nejaký druh máji a ľudia si preto neuvedomujú, o čo ide. Vie to len tá osoba, ktorá tým prechádza. Bola tu zmienka o psoch. Jeden oddaný mi neskôr hovoril, že čítali posvätné písma o Jamarádžovi, ktoré podávajú podrobné popisy. V nich je povedané, že niekoľko dní pred smrťou prichádzajú pekelní psi, ktorí vyčuchajú, kde umierajú darebáci. Tiež tu bola tá skutočnosť, že otec povedal, „Ona ma chytila.“ Podľa všetkého Jamadútovia majú svoju vlastnú spoločnosť. So ženami, deťmi a všetkým ostatným. Pretože sú to tiež živé bytosti v tomto hmotnom svete, rodia sa do tej svojej spoločnosti. Normálne sa nedotknem perom papiera, pretože sa k tomu necítim byť kvalifikovaná, ale matka Rádhá Déví Dásí ma k tomu povzbudzovala a povedala, že by som sa o túto skúsenosť mala podeliť so všetkými oddanými. Prepáčte mi teda prosím moje nedostatky. Nie som veľký filozof ani akademik. Tu sú niektoré komentáre Šrílu Prabhupádu k tejto téme: „Vidieť Jamadútov, alebo služobníkov Jamarádža, vládcu smrti, vidieť ich tvárou v tvár… Vo chvíli smrti, keď zomiera veľmi hriešny človek, uvidí Jamarádža, alebo jeho služobníkov. Tí vyzerajú veľmi divoko. Niekedy začne byť človek na smrteľnej posteli veľmi vydesený a plače: ´Pomôžte mi, pomôžte mi.´“ (Prednáška zo Šrímad Bhágavatamu, Denver, 2. júla 1975) „Vy však prijímate toto poslanie a idete všade, do každého kútu sveta. Som vám vďačný. Robíte to tak už v Európe a v Amerike, kde sú ľudia v hlbokom spánku. Ľudia spia vinou zlého vedenia spoločnosti a stávajú sa tak kandidátmi na to, aby boli unesení Jamadútmi. To je situácia celého sveta, Jamadútovia. Jamadútovia vám nič neodpustia, hoci môžete byť veľmi hrdí na to, akými nezávislými ste sa stali. Nie je možné zachrániť civilizáciu darebákov, ktorá propaguje “Po smrti nie je žiadny život a vy si ďalej užívajte toľko, koľko sa vám len zapáči.” Táto skazená civilizácia je smrtiaca civilizácia. Vy ich teda zachráňte. Zachráňte ich. Inak sú tu Jamadútovia.“ (Vrindávan, 5. septembra 1975) „Tento človek taký bol a musí byť odvedený k Jamarádžovi pre potrestanie… Ku čomu je trest? … Nie, je tu kvôli očisteniu. Je povedané “potrebný trest”. To je zákon prírody. Zrovna tak ako keď ste sa nakazili nejakou chorobou. Trestom je, že kvôli tejto chorobe musíte trpieť. Trest je priaznivý. Keď ste sa nakazili nejakou chorobou a trpíte, znamená to, že sa touto chorobou očisťujete. Nie je nepriaznivé trpieť, stávate sa tak očisteným. Preto keď oddaný trpí, neprijíma to v zlom. Premýšľa takto: “Očisťujem sa. Očisťujem sa.”“ (Vrindávan, 5. septembra 1975) Pripúšťam teda, že aj napriek tomu, že mal otec na sebe korálky z Tulasí a bol podľa obvyklých štandardov dobrý človek, mal ale tiež rád lov a býval pijákom, sukničkárom a pojedačom kráv. A hoci k tomu mal posledných 28 rokov všetky možnosti, Krišnovi sa neodovzdal. Dokonca ani vo chvíli smrti sa nezdalo, že by bol schopný o Krišnovi premýšľať ako o riešení svojho trápenia. Nevyvinul ani vyššie kvality, ako kvalitu dobra, ktoré prinášajú dobrú karmu, aby sa mohol povýšiť na vyššiu úroveň. Žil bez jasného chápania zmyslu jeho života. Šríla Prabhupáda to zhrňuje vo význame ku Šrímad Bhágavatamu 6.2.49: „V okamžiku smrti je každý zmätený, pretože jeho telo prestáva náležite fungovať. I ten, kto po celý život spieval sväté mená Pána možno v túto chvíľu nebude schopný Hare Krišna mantru zreteľne vysloviť. Napriek tomu však získa všetok prospech, ktorý spievanie svätého mena prináša. Prečo by sme teda nemali spievať sväté meno nahlas a zreteľne, dokiaľ je naše telo v poriadku? Ak budeme tak činiť, je celkom možné, že i v okamžiku smrti budeme schopní vysloviť sväté meno Pána s láskou a vierou.“ Význam k Šrímad Bhágavatamu 6.2.15: *„Každý dospeje práve do toho stavu bytia, na ktorý spomína, keď opúšťa svoje telo. Ten, kto je zvyknutý spievať Hare Krišna mantru, bude prirodzene spievať Hare Krišna tiež vtedy, keď ho stretne nejaká nehoda. I keď na to však niekto nie je zvyknutý, a ak vysloví nejakým spôsobom sväté meno Pána (Hare Krišna) pri smrteľnej nehode, zachráni sa od pekelného života po smrti.“* Vo význame k Šrímad Bhágavatamu 6.2.7: *„Jamadútovia brali v úvahu len Adžámilov vonkajší stav. Pretože bol po celý život nesmierne hriešny, mysleli si, že je treba ho odviesť k Jamarádžovi, a nevedeli, že sa od reakcií za všetky svoje hriechy oprostil. Višnudútovia ich teda poučili, že sa prenášaním štyroch slabík mena Nárájana v dobe smrti zbavil všetkých hriešnych reakcií.“* V tom istom význame Šríla Prabhupáda cituje nasledujúce verše: *„Keď hriešny človek vysloví len jedno sväté meno Hariho, môže odstrániť reakcie za viacej hriechov, než dokáže spáchať.“ * *(Brhad-višnu Purána)* *„Ak niekto prednáša sväté meno Pána – či už v bezmocnom stave alebo bez toho, aby si to prial – všetky reakcie za jeho hriešny život okamžite zmiznú, rovnako ako sa všetky malé zvieratá od strachu rozutekajú, keď zareve lev.“* *(Garuda Purána)* *„Kto raz vysloví sväté meno Pána, ktoré zostáva z dvoch slabík, ha-ri, má zaistenú cestu k oslobodeniu.“* *(Skanda Purána)* Môžem teda len dúfať a modliť sa, že môj otec vplyvom môjho chabého úsilia a vďaka bezpríčinnej milosti Gurua a Gaurángu aspoň máličko na Krišnu myslel. Subhángí Deví Dásí Zdielať: * Facebook72 * * Email * Print * « Duchovia Ako nebyť ovcou » Cancel Reply <#> Hľadať v texte Reinkarnácia Najnovšie články * Mayovia a Védy * Démonkracia * 4 usmerňujúce zásady * 12 znamení na zamyslenie * Byť človekom raz znamená byť človekom navždy? Najnovšie komentáre * nrayn komentoval Argumenty pre vegetariánstvo * Jaro komentoval Argumenty pre vegetariánstvo * Martin Červenka komentoval Démonkracia * nrayn komentoval Postmoderné myslenie * Kamco komentoval Mužský a ženský princíp Archív * December 2012 * November 2012 * September 2012 * August 2012 * Júl 2012 * Jún 2012 Zoznam odkazov * Citáty * Knihy online Odoberajte novinky e-mailom Keď chcete dostávať upozornenia na nové články e-mailom, nechajte nám Vašu adresu. Join 34 other subscribers Monitoring webu realizuje NAJ.sk Copyright © Reinkarnácia 2013 Created by naradesign.sk Send to Email Address Your Name Your Email Address loading Zrušiť <#cancel> Post was not sent - check your email addresses! Email check failed, please try again Sorry, your blog cannot share posts by email. http://reinkarnacia.sk/smrt-a-umieranie/